Deň prvý.
Vyzeralo to ako obyčajný deň, plný nenávisti. Obloha bola zamračená, asi bude búrka. Milujem búrky a dážď. Ešte skôr než sa zobudila mama, som sa pomaly vykradla z domu. Bežala som po rozbitom chodníku a dala si slúchadla do uši. V mobile mi hrala Lana Del Rey. Po asi pol hodine behu som zastavila pred obrovským domom svetlo žltej farby. Vyšla som po mramorových schodoch a vytiahla kľúč z tašky.
"Harry, som tu." Odložila som topánky s bundou a vybehla schody do Harryho izby.
Dal mi kľúče od svojho domu už dávno, keby som náhodou potrebovala odísť z domu a on by bol práve na koncerte alebo v štúdiu.
"Harry?" Otvorila som dvere do spálne, kde som uvidela ležať Harryho na zemi.
"Pane Bože, si v poriadku? Mám zavolať sanitku?" Panikárila som ako ešte nikdy. Toto sa mi ešte nestalo, bola som vystrašená.
"Som v poriadku, ja len, len-," ani to nedopovedal a už bežal do kúpeľne.
Zdvihla som pohadzané veci zo zeme a zaklopala na dvere do kúpeľne.
"Nechoď sem," spoza dverí sa ozval Harryho zachrípnutý hlas.
"Mal by si ísť za doktorom," povedala som a pootvorila dvere.
"Nie, som v poriadku, musel som len niečo zle zjesť."
"Aj tak si myslím, že keď ti je zle, nemal by si to nechať len tak," stála som si za svojím, nemôže to preds a brať na ľahkú váhu.
"Vravím ti, že som v poriadku," mierne zvýšil hlas.
Pokrútila som hlavou a zatvorila dvere, pohľad na Harryho kľačiaceho pri mise ma znepokojoval.
Išla som do kuchyne, kde som začala pripravovať omeletu. Popravde nič iné som ani urobiť nevedela. Počula som šuchotavé kroky, ktoré sa pomaly blížili. Omeletu som naservírovala na tanier a do pohára som naliala pomarančový džús. Všetko som vzala a položila na stôl.
Harry si sadol za stôl, ale omelety sa ani nedotkol.
"To je to už také zlé?" Opýtala som sa ho, pretože v poslednej dobe toho jedol menej a menej.
"Nie, len niesom hladný. Poď sem," ukázal na jeho koleno.
Usmiala som sa a pomaly si naň sadla. Harry zaboril svoj nos do mojích vlasov, a ja som si hlavu oprela o jeho rameno.
"Zase sme v časopise," povedala som so smiechom, pretože ma šteklili Harryho kučery.
"Hmmm," bolo jediné, čo som počula.
Veľa ľudí si myslelo, že som Harryho priateľka, dokonca aj moja mama. No pravda bola taká, že sme s Harrym najlepší priatelia. On tu je pre mňa a ja zas pre neho.
Deň druhý.
Dneska budem celý deň doma, pretože vonku prší a Harry je v štúdiu.
Prechádzala som sa po izbe, keď mi zrak padol na krabicu, ktorá bola pod vrstvou prachu uložená hore na skrini. S menšou námahou som ju odtiaľ vzala a položila na zem. Rukou som utrela prach a pomaly ju otvorila. Hneď na vrchu bol môj starý denník. Usmiala som sa, pretože som si ho písala tri roky späť. Začala som prevracať strany, a čítať, čo som písala keď ma nikto nepočúval.
14.5.2011
Nezačnem si písať denník vetou: "Milý denníček," je to pre mňa príliš obyčajné.
Ahoj denník, pre tieto chvíle budeš môj jediný kamarát a zároveň jediný, ktorý príjme moje pocity a myšlienky. Volám sa Cassidy Toll, už 16 rokov prežívam a chcem začať žiť. Aký je to pocit byť šťastný?
Denník som zatvorila, bolo ťažké čítať moje depresívne myšlienky. Vtedy ma nemal kto vypočuť, ale teraz tu je Harry. Denník som položila na posteľ, pretože v krabici bolo viac vecí, ktoré upútali moju pozornosť. Do ruky som vzala zväzok papierov, na ktorých boli noty. Boli to piesne, ktoré som písala ešte dávno. Medzi nimi boli aj noty na klavír. Chýbalo mi to. Chýbalo mi počuť zvuk klavíra, to ako sa ozývala melodia po celom dome. Pomaly som vstala a vyšla z izby. Noty som pevne zvierala v ruke, zatiaľ čo som rýchlo vyšla z domu. Moje kroky opäť smerovali do žltého domu.
Odomkla som dvere, vyzula sa a rýchlo šla do obývačky. Môj starý klavír mama vyhodila, ale Harry mal krásne biele piano. Ešte som na ňom nehrala, aj keď sa ma Harry veľa krát pokúšal presvedčiť, aby som mu niečo zahrala. Prstami som prechádzala po klávesoch. Zvuk mélodie sa ozýval celým priestorom. Na chvíľu som unikla z tohto stupidného sveta. Na chvíľu.
