Deň 8.
Štyri dni som len prežívala. Štyri dni som chodila ako telo bez duše. Štyri dni som trpela. Boli to štyri dni bez Harryho.
Práve teraz sedím v aute, vedľa mňa spí Niall a za volantom je Liam. Ideme po Harryho, ktorého konečne pustia domov.
Bojím sa toho, že nikto nám nechce nič povedať o tom, čo Harrymu je. Dokonca ani on sám. Jediné čo povedal bolo, že je prepracovaný.
"Odvezieme ho k nám domov," povedal Liam a pozrel sa na mňa.
"Čo? Nie, ja sa oň ho postarám." Nepripadalo v úvahu to, že by som Harryho nechala u chalanov. Tam by si určite neodpočinul.
"Zvládneš to?"
"Jasné."
Po pár minútach cesty v tichosti, sme stáli pred nemocnicou. Rýchlo som vystúpila, a tak ako posledné štyri dni sa rozbehla za Harrym do izby.
Dvere som takmer vykopla, keď som sa celou silou do nich rozbehla. Po mojom prudkom príchode v izbe zavládlo ticho. Na moju maličkosť pozeralo šasť párov očí.
"Uhh, ja som si myslela, že už...Hhh, trapas. Ja počkám von, asi, teda určite." Rýchlo som vyšla z izby v ktorej Harrymu zrejme robili posledné vyšetrenia. Celá červená som to chlapcom povedala, aby predišli ich strápneniu.
Za tých pár dní, ktoré sme tu chodili, som si chlapcov neuveriteľne obľúbila. Volám ich deti, pretože sa tak naozaj správajú. Ich výbuch smiechu po tom, ako som im povedala o mojom malom incidente prerušili lekári a sestričky, ktorí vychádzali z izby.
Ich oči opäť spočinuli na mne. Len som sa pousmiala a vošla dnu. Harry stál vedľa postele.
Vyzeral, ako keby tu pred pár hodinami vôbec neležal s množstvom hadičiek v tele.
Stáli sme tam obaja, nič nevraveli a len si vychutnávali pohľad na seba.
Samozrejme, chalani vždy vedia kedy majú vtrhnúť do izby s obrovským hlukom.
Louis držal v ruke plno balónov, vraj sa to tak robí. Niall mal v taške dezert, no poravde v aute sa ho neraz snažil otvoriť.
"Ummm, tak my asi pôjdeme. Maj sa chlape." Liam s Niallom a Louisom jemne objali Harryho a višli z izby.
Zayn bohužiaľ nemohol prísť, pretože s jeho priateľkou Annou chystajú svadbu. Anna mi bola naozaj veľmi sympatická a mala som ju rada.
"Milujem tú modru košeľu." Podišla som k Harrymu a chytila do rúk lem svetlo modrej riflovej košele. Harry v nej vyzeral dokonalo, vlastne ako vo všetkom.
Postavila som sa na špičky a dala Harrymu pusu na líce, potom na nos a nakoniec na pery. Bol to náš zvyk.
"Chýbala si mi," povedal a jeho ruky premiestnil okolo môjho pása.
"Ľúbim ťa," pošepkala som do jeho hrude, a ani ma nenapalo, že by to mohol počuť.
"Ľúbim ťa." No zjavne to počul.
Ruka v ruke sme vyšli z toho pekla menom nemocnica. Dave už na nás netrpezlivo čakal.
V aute bolo ticho, nie ako keď sme išli do Luny. Moje ruky boli na kolenách, nie ako vtedy. Cítila som napätie medzi mnou a Harrym.
Dave nám pomohol odniesť batožinu do domu, zatiaľ čo ja som pripravovala vankúše a prikrívku v obývačke. Harry si opatrne ľahol, a ja som išla do kuchyne urobiť čaj.
S dvoma pahármi horúcej tekutiny som zastavila pred Harrym.
"Poď sem." Harry ukázal na voľné miesto vedľa neho.
Usmiala som sa a ľahla si na gauč. Len tak sme v tichosti ležali. Toto ale nebolo to trápne ticho. Bolo ukľudňujúce.
"Bála som sa."
"Čo?" Harry sa na mňa nechápavo pozrel.
"Bála som sa o teba. Tak veľmi som sa bála." Slzy som sa snažila zatlačiť späť, nebudem predsa plakať, keď už je všetko v poriadku.
Harry si ma pritisol bližšie k sebe, svoju hlavu zaboril do mojich vlasov a takto spokojne sme zaspali.
Zobudila som sa až na zvonenie môjho mobilu. Opatrne som sa vymotala z Harryho objatia a utekala po mobil.
"Áno Liam?"
"Ja len, že či je všetko v poriadku." Z druhej strany sa ozval Liamov hlas. V pozadí som počula Nialla, ako sa pýta či nám netreba niečo navariť.
"Všetko je fajn." Moja odpoveď bola stručná, ešte stále som napoly spala.
"Fajn, ale ak by ste niečo potrebovali alebo niečo, vieš že máš volať."
"Jasné, musím už končiť, paa."
Ešte pred tým než som sa vrátila k Harrymu, vybavila som si voľno v práci. Bolo to jednoduché, v práci som mala nejaké nadčasy, a tak šéf ani neváhal.
Potichu som našľapovala na drevené parkety v snahe nezbudiť Harryho. Neskoro.
Harryho oči skúmali piano.
"Ty si hrala?" Opýtal sa s neskrívaným nadšením v hlase.
"Hmm, trochu." Sadla som si na sedačku oproti.
"Zahraj mi niečo." Harry sa na mňa povzbudivo usmial.
"Dobre, ale nezvikaj si." So smiechom som si sadla za piano, pretože Harry bol akože môj fanúšík a začal tlieska a pišťať.
Prvé tóny sa niesli izbou. Hrala som a hrala, až kým som si neprestávala cítiť prsty. Posledný tón znamenal koniec.
Keď som sa chcela pozrieť na Harryho, už neležal na sedačke, ale sedel hneď vedľa mňa. Celý čas na mňa pozeral a keď som si to uvedomila, moju tvár už zdobil červený rumenec.
"Hráš krásne," Harryho slová ma prekvapili, pretože ešte nikto mi to nepovedal. Vlastne na klavíri ma počula hrať len mama a učiteľka. No ani od jednej som nikdy nepočula pochvalu.
"Ďakujem." Noty som položila na piano a otočila sa na Harryho.
Moje oči sledovali tie jeho. Vyzerali fascinujúco. Ako môže byť niečo tak dokonalé?
"Poď, naučím ťa niečo hrať."
Harry vyzeral nadšene, a ja som sa tešila tiež.
"Slávnostne otváram hodiny klavíra v obývačke!" Zakričal Harry a obaja sme sa so smiechom pustili do toho.
To bol jeden z najlepších momentov vôbec. Vtedy som sa cítila tak výborne, keď Harryho oči sledovali každý môj pohyb. Keď som sa ho mohla dotýkať koľko som len chcela.
Bol môj a ja jeho.
Ďalšia časť. Už som rozmýšľala nad tým, koľko by príbeh mohol mal častí. Dospela som k záveru, že niečo cez 30.
Ako sa vám to zatiaľ páči? Prvé kapitoly su trochu nudné, ale počkajte chvíľu ;)
Trailer na pravom boku.
Paa.
