Deň 26.
Ráno som sa zobudila skôr ako bežne. Ponáhľala som sa za Harrym, ktorý včera absolvoval operáciu, ktorá mu mohla pomôcť. Dneska zistíme, či mu naozaj aj pomohla.
Obliekla som si rozťahaný sivý sveter, čierne legíny a bordové gumáky, pretože vonku neskutočne pršalo.
Za pár minút som už bola pred nemocnicou a volala chalanom, kedy prídu k Harrymu. Povedali mi, že tak za 2-3 hodiny, pretože maju menšie problémy.
Z Harryho izby vychádzali dve setričky, ktoré ma úspešne ignorovali.
"Milujem to tu," povedala som si ironicky.
Ako už bolo zvykom, do izby som vošla bez zaklopania.
Množstvo hadičiek na Harryho tele sa opäť o niečo zvýšilo, ale nebolo ich tak veľa ako keď tu prišiel.
"Tak kedy balíme kufre?" Opýtala som sa s úsmevom a zhodila zo seba premočený sveter pod ktorým som mala tričko od Harryho. Nemala som ho veľmi rada, pretože malo veľký výstrih, ale chcela som Harryho potešiť.
"Pekné tričko, také by si mohla nosiť častejšie." Zasmial sa a vzápäti zakašľal.
"Idiot." Zakrútila som hlavou a z tašky znova vytiahla knihu.
"Na vine sú hviezdy? Naozaj?" Harry pozdvihol jedno obočie a neveriacky na mňa pozrel.
"Náhodou, nečítala som to už naozaj dlho," povedala som a začala čítať.
"Aww Augustus je tak milý, však?" Opýtala som sa Harryho, keď som bola v polovici knihy. Odpovede sa mi nedostávalo, a tak som pohľad odvrátila od knihy k Harrymu.
Neubránila som sa úsmevu, keď sa mi naskytol pohľad na spiaceho Harryho. Kučery mu pádali do tváre a pery mal pootvorené.
Je šialené, že ho práve teraz chcem pobozkať? Možno áno, no aj tak som to urobila.
Moje pery sa dotkli na malú chvíľu tých Harryho, no ja som aj za ten krátky čas pocítila príjemne brnenie na perách.
Radšej som rýchlo odišla preč, pretože Harryho pery boli ako droga. Raz ju okúsite a potom chcete viac a viac. A to som ja nemohla.
Hneď ako som vyšla z izby, stretla som na recepcii Harryho doktora.
"Slečna Toll?"
"Uh, dobrý. Len som sa chcela spýtať, už ste dostali Harryho výsledky?"
"Nie, ešte nie, ale môžem vás ubezpečiť, že hneď ako ich dostaneme, informujem vás."
"Okay, ďakujem vám." Usmiala som sa na doktora a vyšla do upršaného New Yorku.
Rozhodla som sa,že dneska sa zastavím doma.
Hneď ako som otvorila dvere, do nosa mi udrela vôňa palaciniek. Vyzula som sa v chodbe, pretože viem ako mama neznáša keď chodím po dome obutá, čo bol mimochodom môj obrovský zlozvyk. U Harryho som chodila vždy obutá, ale jemu to nevadilo. No tu nie som u Harryho.
V kuchyni a obývačke sa svietilo.
"Mama?" Pomaly som vošla do kuchyne.
"Ahoj. Ty budeš určite Hanina dcéra, však?" Prekvapená som stála pred neznámym mužom, ktorý ku mne naťahoval ruku. Pomaly som načiahla tu moju k jeho a jemne ňou zatriasla.
"Áno. A vy ste?" Neskrývala som prekvapenie v mojom hlase. V tomto dome bolo málo mužov. Naposledy, čo si pamätám to bol opravár.
"Ja som Hanin priateľ Even." Usmial sa a poopravil si okuliare, ktoré perfektne ladili k jeho očiam. Hnedé oči boli orámované hnedým hrubým rámom okuliarov. Čierne husté vlasy boli krátke a jeho tmavá pokožka bola pod umelým svetlom tmavšia ako zvyčajne.
"Mama ma priateľa?" Znela som prekvapene, až sa na mne Even zasmial.
"Umm okay, ja si idem len po nejaké veci. Vlastne, kde je mama?"
"Vieš, že ani netuším?" Vrátil sa späť k palacinkám, ktoré boli na panvici.
Jednu som si nenápadne vzala a vyšla schody do mojej izby.
Na stenách viselo pár plagátov a fotky.
Pousmiala som sa nad fotkami s Niallom, ktoré boli vyfotené, keď sme boli na chate.
Vlasy som mala v tváry a sedela na Niallovych kolenách. Niall mal na očiach obrovské okuliare a ja na hlave mačacie ušká. Bolo to jedno z najšťastnejších období.
Ďalšia fotka bola s Harrym.
Bola odfotená na oslave jeho dvadsiatky, čo bolo pred dvoma rokmi.
Harry mal čiernu košeľu, z ktorej vytrčali dve lastovičky. Jeho úsmev mu spôsobil roztomilé jamky v líci. Ja som mala ruku prehodenú okolo neho a on ma držal za pás.
Ďalšia fotka bola čierno-biela. Dávala som na nej Harrymu bozk na líce. Tú fotku vyfotil Louis a bol na ňu nesmierne pyšný.
Všetky fotky som opatrne uložila do ruksaka a pridala k ním pár kusov oblečenia, ktoré tu ostali.
Nanovo som si ustlala posteľ, zhasla svetlo a zišla dole.
Even už sedel v obývačke na gauči a pozeral nejaký zápas.
"Ty ideš preč?" Otočil sa na mňa, no v zápäti mu zazvonil mobil.
Prešla som do chodby, kde som si obula späť gumáky.
"Tvoja mama o chvíľu príde, nechceš počkať?" Keď som počula čo mi Even zakričal, ešte viac som sa ponáhľala.
Nerozlúčila som sa s ním, ani sa mu nepozdravila, len som jednoducho vyšla z domu do dažďa a vybrala sa domov. Teda do Harryho bytu.
Deň 27.
Ráno som sa zobudila na búrku a dážď, ktoré mi nedovolili ďalej spať.
Čas som využila na poupratovanie bytu, predsa len som na to posledné dni nemala čas.
Na mobile mi svietili dva zmeškané hovory, jeden od Zayna a jeden od Liama.
Vytočila som Liama a čakala kým to zdvihne.
"Cass? Konečne! Kde máš ten skurvený mobil?" Liam kričal do telefónu.
"Liam, čo sa deje?" Prekvapene som sa ho opýtala.
"Musíš prísť do nemocnice, Harry-," hlas sa mu zlomil a ja som tušila, že toto dobré nebude.
Taxik zastavil pred nemocnicou, kde čakal Niall. Na očiach mal čierne ray-ban.
Rozbehla som sa k nemu a pevne ho objala.
"Čo je s Harrym?"
Niall bol ticho, len ma zaviedol pred Harryho izbu, kde bol doktor aj sestrička a všetci chalani.
"Niall?" So strachom som pozrela na Nialla, ktorý kračal vedľa mňa. Okuliare si dal dole. Jeho oči boli červené od plaču. To ma vydesilo ešte viac.
"Je tu," povedal Louis a ukázal smerom k nám.
"Cassidy? Harry ťa chce vidieť," oznámil mi Louis a popohnal ma smerom do Harryho izby.
Izba číslo 159. Izba, v ktorej sa toho ešte toľko udeje.
Nová časť :) tak čo poviete?
