• ł ₦ɆɆĐ ɎØɄ • ✔

3.

🚨🚨🚨

"Pustíte ma prosím vás za ním?"

"Ku komu?"

"Jeon Jungkook. Prosím vás."

"Ste jeho rodinným príslušníkom?"

"Nie ale-"

"Tak v tom prípade to bohužiaľ nie je možné."

"Čo sa tu deje?" pristúpila som k nim a opýtala sa sestričky.

"Tento mladík chce ísť za tým chlapcom čo ho dnes priviezli."

"Oh, aha. Dobre. Ja to vyriešim, môžte ísť." usmiala som sa na ňu a ona odišla.

"Takže vy chcete ísť za Jeonom Jungkookom však?" pozrela som sa na neho.

"Áno.. Ja viem že tam smie len rodina ale on nikoho iného nemá. Ja som jeho najbližší. Prosím vás môžem tam ísť, len na chvíľu."

V jeho očiach som videla zúfalstvo. Zrejme neklame.

"Tak dobre." povzdychla som si. "Máte šťastie že mu mám akurát podať lieky. Poďte za mnou."

Otvorila som dvere na jeho izbe. Keď ho ten mladík zbadal videla som ako celý zbledol.

"Nechcete vodu? Posaďte sa. Ste celý bledý!" ukázala som na stoličku a pomohla mu posadiť sa.

"Ďakujem..." povedal potichu. Odkedy vošiel nespustil z Jungkooka oči.

"Tu máte." podala som mu pohár s vodou. Poďakoval a napil sa. Sledovala som ho či mu náhodou nepríde nevoľno.

"Už je vám lepšie?" opýtala som sa.

"Ako sa to vezme.." povedal ale videla som na ňom že nie je v pohode.

Pozrela som sa na Jungkooka ktorý ležal na posteli. Okolo neho bolo plno hadičiek a prístrojov. Nečudujem sa že sa jeho známy takto zdesil..

"Bude v poriadku?" uprel na mňa pohľad.

"Hneď ako ho priviezli išiel na operačnú sálu. Operácia prebehla úspešne, avšak či bude mať nejaké následky uvidíme až keď sa preberie.."

"Toto sa nemalo stať.. Mohol som tomu zabrániť!" začal plakať.

"Čo je raz súdené sa nedá zvrátiť.." položila som si ruku na jeho rameno.
"Hlavné je že to prežil. To je to najdôležitejšie."

"Máte pravdu..." smrkol. "Ďakujem vám." pozrel sa na mňa.

"Podám mu lieky a nechám vás tu chvíľu osamote, dobre?"

"Vďaka." pousmial sa.

"Za málo."

🚨🚨🚨

Asi po dvadsiatich minútach som zaklepala na dvere.

"Prepáčte, ale už-"

"Áno, jasné. Už idem."

Prikývla som a odišla.

"Zatiaľ sa maj kamarát." začula som ako sa s ním rozlúčil a vyšiel von.

Pousmiala som sa na neho keď vyšiel von.

"Ani neviete aký som vám vďačný." pristúpil ku mne.

"To nestojí za reč."

"Chcel by som vám to nejak oplatiť."

"Nie, nie. To nemusíte!"

"Prosím vás." pozrel sa na mňa.

Jeho pohľadu sa nedalo odporovať.

"Tak teda dobre-"

"Jin."

"Jin." zopakovala som. "Ja som Eun." podala som mu ruku.

"Teší ma."

"Mňa tiež."