Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Po včerajšku už všetkému chápem omnoho lepšie. Jin a aj ostatní si vyčítajú Taehyungovu smrť. Je to logické, ale nie je to predsa ich chyba. Alebo?..
"Eun!" zavolala na mňa doktorka.
"Už idem."
🚨🚨🚨
Nedokážem na to prestať myslieť. Ako sa asi musia cítiť keď to všetko videli? Neviem čo by som robila keby sa môj kamarát zabil pred mojimi očami. Asi by som si to tiež vyčítala až do konca života. Je pre mňa ťažké zmieriť sa so stratou svojej mamy takže sa viem ako tak vžiť do ich kože.
Mala by som ísť za Jungkookom ale neviem či sa na to cítim. Neviem ako sa mu pozriem do očí keď teraz viem čím si prešiel. Prečo len musí mať takú hroznú smolu?!
Každý človek si počas života prejde dobrými aj zlými chvíľami, taký je život ale myslím že u nich už bolo tých zlých naozaj priveľa.
Nakoniec som sa premohla a vstúpila do jeho izby.
Keď ma zbadal na jeho tvári sa objavil úsmev. Nedokážete si ani len predstaviť ako ma to potešilo. Moje srdce len tak zaplesalo!
"Ahoj Jungkook." opätovala som mu úsmev.
"Ahoj." okamžite ukázal aby som si k nemu sadla.
"Mám pre teba dobré správy."
"Naozaj? Nejaké dobré výsledky??" zaradoval sa. Kiežby...
"Také dobré správy zatiaľ nemám. Prepáč."
"V pohode. Tak čo je to teda za správy?" opýtal sa. Videla som ako sa jeho oči rozšírili od zvedavosti. Prišlo mi to rozkošné!
"Vybavila som ti liečenie v tom najlepšom centre v krajine. Ak ťa nedáme dokopy my tu, tak tam určite!" povedala som odhodlane.
Naozaj tam už pomohli mnohým ľuďom s podobným problémom ako má Jungkook.
"To je skvelé!" potešil sa no v zápätí jeho úsmev zmizol. "Ale ja si to nemôžem dovoliť.."
"O to sa neboj." usmiala som sa. "Aj o to som sa postarala."
"Naozaj??"
"Samozrejme!"
"Ďakujem ti! Si úžasná!!" usmial sa a ukázal mi tak svoje rozkošné zúbky. Objala som ho a rozlúčila sa s ním pretože som sa musela vrátiť späť do práce. Robilo sa mi však už omnoho lepšie. Verím že raz Jungkooka uvidím kráčať po vlastných nohách.
🚨🚨🚨
V práci som skončila neskoro večer. Kým som odišla ešte som zašla skontrolovať Jungkooka. Ten už sladko spal a tak som ho nerušila a zamierila rovno domov.
Ak mám pravdu povedať, odkedy moja mama zomrela sa už domov neponáhľam. Už nemám prečo. Nečaká tam na mňa nič okrem ticha.
Mám rada ticho, ale pomaly ma zabíja. Vždy vďaka nemu premýšľam nad vecami ktoré by som rada zmenila. Jediným mojim únikom z tohto nekonečného väzenia je hudba. Jedine pri nej nemyslím na nič a dokážem sa uvoľniť.
Keď som vyšla z nemocnice počula som dažďové kvapky dopadajúce na zem. Samozrejme. Prší práve vtedy keď so sebou nemám dáždnik. Aká irónia..
Prehodila som si cez seba kabát a začala utekať. Domov to od nemocnice našťastie nemám ďaleko. Ako som bežala zrazu som začula ako mi niečo spadlo na zem.
Zastala som a otočila sa. Uvidela som na mokrej zemi ležať svoj mobil. "Oh, super!" podišla som k nemu a hodila ho do tašky. Bez rozmýšľania som sa otočila a bežala vpred, avšak...
Odrazu som zacítila bolesť akú som ešte nikdy necítila. Nevedela som z kadiaľ sa vzala, vnímala som len jej intenzitu. Nič som nepočula ani nevidela. Jediné čo som vnímala bola tá neutíchajúca bolesť šíriaca sa celým mojim telom..
