Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
🚨🚨🚨
S Jinom sme sa dohovorili na schôdzke. Máme sa stretnúť v kaviarni.
Jungkook v posledných dňoch podstúpil množstvo vyšetrení, avšak ani jedno nemalo dobré vyhliadky čo sa týka jeho opätovného postavenia sa na nohy..
Snažila som sa ho aj s Jinom povzbudiť najviac ako to len šlo. Dúfam že sa nevzdá.
"Ahoj."
"Ahoj Jin!" usmiala som sa.
"Som rád že si súhlasila. A prepáč že ťa otravujem počas tvojho voľna.."
"Ale Jin.. Vravela som ti že je to v poriadku. Som rada že som tu. Aj tak by som sa doma len nudila!"
Usmial sa na mňa.
"Už si aj niečo objednal?"
"Nie. Čakal som na teba."
"Oh, a si tu už dlho?? Prepáč ak mi to trvalo!.."
"Nie. Vlastne som tiež prišiel len pred chvíľou." usmial sa.
Objednali sme si kávu a strávili tam čas popíjaním a príjemným rozhovorom. Jin je veľmi milý a slušný muž. Takisto je aj veľmi... hmm.. okúzľujúci? Je to ten typ človeka, pri ktorom stratíte dych keď sa na neho pozriete.
Áno, je to naozaj hrozne pekný muž.
Lenže toľko koľko má predností, má v sebe aj bolesti a smútku. Je to vidieť v jeho očiach. Na to aby som si to všimla by som ani nepotrebovala vedieť čo je vo veci.
Po káve ma išiel odprevadiť domov. (Je to naozaj pravý džentlmen.) No cesta domov bola narozdiel od kaviarne tichá. Cítila som že je myšlienkami zas pri Jungkookovi, ale nevedela som čo povedať. Nechcela som zas otvárať túto smutnú tému. Ale chcela som ho nejak povzbudiť, byť mu oporou..
"Prepáč že som tak ticho." pousmial sa. Bola som rada že prelomil to ticho.
"To je v poriadku. Ticho je dobré ale nevýhoda je že vtedy človek premýšľa nad všetkým možným.."
"Ja mám ticho rád. Aj keď to tak niekedy nebývalo."
"Hmm.. A ako to bolo predtým?" opýtala som sa. Zaujímalo ma to a takisto som ho chcela priviesť na iné veselšie myšlienky.
"Noo.. Povedzme že som bol úplným protikladom toho čo som teraz."
"To si nedokážem predstaviť." prižmúrila som oči.
"Naozaj to tak bolo." povedal a na chvíľu sa zamyslel. "Vtedy som bol súčasťou partie."
"Myslíš partie kamarátov?"
"Áno. Bolo nás sedem aj so mnou a Jungkookom."
"Páni! To ste boli veľká partia." usmiala som sa.
"Boli." pousmial sa. "Boli sme takmer stále spolu. Mali sme svoje spoločné miesta kam sme chodievali. Tam sme spoločne blbli."
"Blbli. Hmm.. Mám si pod tým predstaviť niečo zlé hej?" zasmiala som sa. "Stále ale nechápem prečo si sa odrazu tak zmenil."
"Nezmenil som sa len ja. Všetci sa zmenili." úsmev mu opadol z tváre.
"Oh.. Pardon ak som povedala niečo zlé.."
"Nie, nepovedala. Len je to bolestivá spomienka."
"To je mi ľúto. Nechcela som aby si bol smutný. Môžeme zmeniť tému!"
"To je v poriadku. Myslím že ti v tomto môžem dôverovať." pozrel sa na mňa a venoval mi malý úsmev. "Boli sme spolu šťastní. Keď sme boli pokope bolo to akoby sme boli vo svojom vlastnom dokonalom svete. Lenže ako náhle sme sa rozlúčili, vrátili sme sa späť do reality. K našim starostiam, problémom, každý k svojmu strachu." sklonil hlavu.
Jeho postavu osvetľovali posledné slnečné lúče už zapadajúceho slnka.
Úprimne, nevedela som čo na to odpovedať.
"Takto sme sa pretĺkali nejakú dobu. Podaktorí dúfali v nejaký zázrak, druhí sa zas zmierili so svojím osudom a od života nečakali nič pekné. Čelili a bojovali sme so svojimi problémami až dovtedy kým nás úplne nepohltili." zastal a zavrel oči. "Jeden z nás to už ďalej nezvládol. Jeho problémy boli tak ťažké že už im nevládal čeliť. Namiesto toho aby sa s nami o ne podelil, vyriešil to po svojom." videla som ako zaťaľ päste.
Jeho oči boli stále zavreté avšak teraz ešte viac zažmúrené.
Nesmelo a potichu som sa ho opýtala čo urobil.
Jin sa zhlboka nadýchol a odpovedal: "Zabil sa."
Keď som to začula prešiel mi mráz po chrbte, môj žalúdok sa stiahol a srdce bilo ako splašené. Toto som nechcela počuť!
"To...to..mi je..ľúto." povedala som trasúcim sa hlasom.
Jin konečne otvoril oči. Okamžite som v nich zbadala slzy. Bolo mi ho tak hrozne ľúto!
"Nikto z nás mu v tom nedokázal zabrániť. Jediné na čo sme sa zmohli bolo volanie jeho mena..
Taehyung." povzdychol si. "Počujem to stále dookola.." sklonil hlavu.
Nevedela som čo na to povedať a tak som urobila jedinú vec ktorá ma v tú chvíľu napadla. Objala som ho.
"Ďakujem Eun.." povedal potichu.
"Nemáš mi za čo ďakovať." odporovala som.
Naozaj neviem za čo by mal. Veď som ho zas priviedla len na smutné myšlienky. Som strašná!
