¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
"Crrrn" už zase ten otravný zvuk. Pripravila som sa a vydala sa za mamou. Keď som však prišla našla som ju v stave v akom som ju ešte nevidela. Doslova sa zvíjala v bolestiach. Bol to strašný pohľad. Nezvládla som to. Som slabá? Som. Slabá a bezmocná. Je hrozné že jediné čo môžem urobiť je pozerať sa na to ako trpí.
Cestou z nemocnice som bola totálne vykoľajená. Akoby som nevnímala okolitý svet.
Teda až do momentu kedy som do niekoho vrazila. "Pardon." povedala som automaticky ešte pred tým ako som sa na toho človeka pozrela. Keď som ho však zbadala prešiel mi mráz po chrbte.
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Tá tvár... Kde som ju už len videla?..
Nevenoval mi pozornosť a kráčal ďalej. Ten pocit ktorý som mala keď som ho zbadala... Nedokážem ho popísať.
Nedokázala som si pomôcť. Musela som zistiť čo je zač. Išla som za ním.
Chcela som vedieť kam ide, možno tak zistím kde som ho už videla.
Sledovala som ho niekoľko minút no bohužiaľ keď zamieril do rušnejšej štvrte, stratila som ho v dave ľudí.
Sakra..
Čo ma to vlastne napadlo? Nebolo to na nič dobré. Len som kvôli tomu zbytočne zmeškala autobus.
Prišla som na zastávku autobusu a pozrela sa kedy mi ide ďalší. Ach.. Až za dvadsať minút.
Posadila som sa na lavičku a čakala. Bola som tam sama takže ma znova začali trápiť výčitky. Znova som pred svojimi očami mala svoju mamu. Oprela som sa a zatvorila oči.
"Ťažký deň?" začula som.
Otvorila som oči a uvidela vedľa lavičky stáť nejakého chalana. Bol mi na prvý pohľad sympatický.
"Dá sa to tak povedať.." odpovedala som mu. "Aj také dni musia byť."
"Môžem si prisadnúť?" spýtal sa a ja som prikývla. "Čakáš na autobus?"
"Áno. Mal by ísť za pár minút."
"Ja tiež čakám." povedal a na chvíľu sa odmlčal. "Nevadí ti že som si k tebe prisadol?"
"Nie." pousmiala som sa. "Môžeme čakať spolu."
Tiež sa pousmial pričom sa na mňa díval. Odvrátila som hlavu a pozerala sa pred seba, no periférne som videla ako sa na mňa stále pozerá.
"Prečo sa na mňa tak pozeráš?"
"Nemôžem?" usmial sa.
Takúto odpoveď som nečakala.. Myslela som že prestane, no on sa na mňa stále uprene díval.
"Je mi to nepríjemné.." skryla som si tvár do dlaní.
"Prečo?" začudoval sa.
"Tebe by to nebolo nepríjemné?"
"Skús to a uvidím." usmial sa. Má krásny úsmev.
Nevedela som čo mu mám na to odpovedať. Zachránil ma ale prichádzajúci autobus.
"Už je tu." Postavila som sa a on ma nasledoval. Nechal ma nastúpiť prvú. Sadla som si na sedačku a pozerala sa ako si kupuje lístok. Čakala som že si sadne inde no on sa posadil ku mne.
Nebolo by to nič také čudné keby nebol autobus poloprázdny, ale potešilo ma to. Chvíľu sme vedľa seba len bez slova sedeli. Potom sa na mňa však zas začal pozerať.
"Už zase?" pousmiala som sa.
"Nemôžem si pomôcť. Chcem si zapamätať každý detail tvojej tváre."
Cítila som ako sa začínam červenať. Preto som odvrátila zrak.
"Si rozkošná." zasmial sa.
"A ty si divný." tiež som sa zasmiala. Potom som sa na neho opäť pozrela. Jeho oči - tajomné ale krásne, boli uprené na mne, tak ako som čakala.
Ešte nikdy som nikoho ako on nestretla. Normálne by som si asi presadla pretože by som sa cítila viac ako trápne, ale pri ňom som sa cítila príjemne aj napriek tomu že nenávidím keď sa na mňa niekto takto uprene díva.
Pri ňom som odrazu dostala chuť urobiť to isté a tiež si obzrieť každý jeden detail jeho tváre. Je nádherný. Na jeho tvári niet jedinej chybičky! Ako je to len možné?
"Okej. Už asi viem ako sa cítiš." zasmial sa.
"Oh, prepáč. Nechala som sa uniesť." Čo som to práve povedala?? V duchu som si práve dala facku a radšej sa znova dívala von oknom. Začula som ako sa na mne zasmial.
"To je v poriadku. Ja som sa tiež nechal uniesť." na chvíľu sa odmlčal, no potom pokračoval. "Je zlé keď sa človek riadi tým čo cíti?"
Nestihla som odpovedať pretože som už musela vystúpiť.
Na moje prekvapenie on vystúpil tiež.
"Tiež bývaš niekde tu?" opýtala som sa ho keď sme vystúpili.
"Áno, niekoľko blokov ďalej. Prečo?"
"Ja len že je sranda, že sme sa nikdy nestretli."
"Tiež si myslím. Ale teraz, keď sa už poznáme to možno bude inak." usmial sa.
"Hm, poznám ťa ale stále nepoznám tvoje meno."
"Hah, pravda!" zasmial sa. "Ani ja tvoje."
"Som Eun."
"Teší ma." podal mi ruku.
"A ty?"
"Taehyung."
¡Ay! Esta imagen no sigue nuestras pautas de contenido. Para continuar la publicación, intente quitarla o subir otra.
Taehyung... Akoby som to meno už niekde počula.
"Už musím ísť, ale som rád že som ťa spoznal Eun." usmial sa.
