Infinity /SK/ ✅

1.

Čakal ju pred školou sediac na lavičke ako každý deň. Chodila na obedy v jedálni čo on nechcel, no nikdy nešiel priamo domov. Nemohol. Nemohol znášať tie opovrhujúce pohľady, keď kráčal po chodníku so zvesenou hlavou. Síce si už na ne zvykol, no to neznamená, že bol voči nim odolný.

Nervózne si napravil svoju bordovú čiapku, ktorú mu chcel strhnúť prudký náraz vetra. Pozrel sa na svoje hodinky a odratával každú sekundu. Vlieklo sa to priam mučivo pomaly.

Konečne sa dočkal. Zdvihol zrak a uprene sa díval na fádny sivý vchod do školy. Neznášal to tu už odo dňa, kedy si jeho mama zmyslela, že domáca škola mu nestačí a on musí zapadnúť medzi rovesníkov. Bohužiaľ, netušila čomu ho vystavila.

Smiešne ohováranie, strkanie, vrážanie a vysmievanie sa jeho povahe aj vzhľadu boli na jeho dennom poriadku už poriadne dlho. Po pár mesiacoch si na to zvykol, no zmieril sa s tým, že jednoducho nikdy nepochopí, prečo ich tak baví ubližovať iným.

Konečne sa zjavila. Z hlbokého prúdu sebaľútostných myšlienok ho vytrhol jej bezstarostný, hrejivý, priam detský úsmev. Keď sa do jej nádherných dlhých vlasov oprel vietor, vyzeralo to ako keby rozfúkal steblá trávy čokoládovej farby.

Kráčala veselým poskočným krokom, ako by sa každou chvíľou chcela rozbehnúť, no ešte sa držala na uzde.

V momente zabudol na všetko trápenie a vybral sa jej v ústrety. ,,Nazdar Don." Pozdravila ho so žiarivým leskom v jej zeleno hnedých očiach. Don. Nenávidel svoje meno Donald, už len preto, že ho každý deň počul zo všetkých strán. Bol príliš slabý na to, aby sa im postavil, tak zakaždým zaťal päste a odišiel preč. No doteraz ho to prenasleduje.

,,Ahoj Amy." Amélia Waldbergová. Ona jediná ho brala ako rovnocenného. Nikdy si s neho neuťahovala. Dokonca aj keď sa na ňom odbavovali všetky jej kamarátky, ona sedela ticho vo svojej lavici a opierala o neho zrak.

Dívala sa na neho nie nenávistným, ani ľútostným pohľadom, no akoby tým pohľadom hovorila: Mrzí ma to. Odpusť im. Dalo by sa to prirovnať k súcitu. Áno. Súcitila s ním.

Keď sa prvý krát objavil v tomto ústave duševne chorých, nikto sa oňho nezaujímal. Vcelku mu to vyhovovalo. Nepotreboval pozornosť. No v tomto bludisku sa stratil príliš rýchlo. Mali mať hodinu chémie, no on netušil, kadiaľ ísť. Okolo neho bolo príliš veľa ľudí.

Miatlo ho to. Každou chvíľou sa cítil slabší. Zrak sa mu zľahka zahmlel, do hlavy mu vstúpila tupá bolesť. Netušil, čo má robiť, ako sa z toho dostať, ako donútiť, aby to prestalo.....

,,Ty si Donald že ?" Začul jemný ženský hlas ako sa mu prihovára. Hmla sa pomaličky stiahla a on mohol zaostriť na stvorenie, ktoré stálo pred ním. Nervózna z toho, že ho vôbec oslovila si na svoj biely štrikovaný sveter pritískala zakladač s materiálmi z predchádzajúcej hodiny.

,,Áno, Don." Predstavil sa jej prezývkou, ktorú preferoval oveľa viac ako svoje celé meno. Profesorka ho v triede predstavila ako Donalda a on dostal na privítanie nával smiechu, uštipačného a škodoradostného.

,,Chémiu máme v labáku. Poď." Kývla hlavou na znak, že ju má nasledovať, a on nesmelo vykročil v jej stopách, pretože nechcel, aby sa hmla a tupá bolesť hlavy vrátili. Keby mu vtedy neukázala, kadiaľ ísť, všetko mohlo byť úplne inak.