Infinity /SK/ ✅

11.

Priviedol ju až k svojmu domu a obaja potichu vkĺzli dnu. Starodávne kyvadlové hodiny ktoré stáli v ich hale práve ukazovali za desať polnoc.
Spolu pomaly vystúpali až k nemu do izby. Hneď ako za nimi zavrel dvere, zvalil sa na svoj bordový koberec, pretože výjsť sem každý deň bolo pre neho čoraz ťažšie.

,,Si v pohode ?" ,,Vyzerám tak ?" Nemal sily presviedčať ju, aj tak by to nemalo zmysel. ,,Prepáč." Zohla sa a pomohla mu postaviť sa. Bez slov pristúpil k svojmu čiernemu pracovnému stolu, zasvietil klasickú stolovú lampu a začal sa prehŕňať v kope papierov, ktoré sa tu povaľovali bez akéhokoľvek systému.

No nakoniec našiel, čo hľadal. Najradšej by tú záložku hneď spálil. Lenže pre tých doktoríkov ktorí si nahovárali, že ho liečia boli údajne dôležité, takže si o nemohol dovoliť.

S hlbokým povzdychnutím natiahol ruku za svoj chrbát a podal jej ich. S váhaním podišla bližšie a s trasúcimi rukami si ich prevzala. ,,Čo je to ?" Opýtala sa nesmelo, kým on zatínal čeľuste a dúfal, že sa to nespýta. ,,Moja prepúšťacia správa. Čítaj."

S hlasným dýchaním váhavo otvorila zakladač z recyklovaného papiera.

,,Prepúšťacia správa, pacient, Donald Johannson, prijatý dňa 18. marca 2017 o......." ,,Nečítaj to nahlas nepotrebujem to počuť znova." Nepotreboval aby sa mu v mozgu uložil obsah tej správy so spomienkou na jej hlas.

,,Dobre. Prepáč." Hlas sa jej triasol ako nikdy. Pokračovala v čítaní a pomaličky sa presunula na jeho posteľ. Pohľadom prechádzala po riadkoch vytlačených na lacnom papieri a on vo svojej hlave hádal, kde sa asi nachádza.

,,Preboha, Don...." Ruku si pritískala na ústa a snažila sa neprepadnúť hysterickému plaču. No to nič nemenilo na tom, že slzy sa jej liali dole prúdom. Nemohla uveriť tomu, čo práve prečítala. Predsa, nemôže to skončiť takto, nesmie....

,,Posledné štádium leukémie," Povedal  zlostne, ako keby malo byť v momente po ňom. No v jeho vnútri to trieskalo a vrelo do všetkých smerov. Cítili silu, a zároveň bol slabý. Chcel vrieskať, kričať, čokoľvek len aby ho to prestalo zožierať, no zmohol sa iba na zaťaté päste a tresnutie do stola.

,,Bez liekov mám asi tri mesiace, s nimi najviac pol roka..." Prskal a rástla v ňom silná chuť niečo roztrieskať. Fučal ako býk, tak to s ním kývalo.

,,Ale to predsa....." zašepkala rozklepaná ako šteniatko. Chcel ju ukľudniť, dať jej bezpečie, no sám mal čo robiť aby sa ovládol.

,,Chce ma zabiť moja vlastná krv, moje skurvené biele krvinky !!!!" Zvrieskol na celý dom a z celej sily kopol do drevenej steny, ktorá sa pod silou jeho úderu prelomila.

Z hrdla sa mu vydral zlostný výkrik. Tak strašne ho to sralo, mal tak málo času. Jediné čo chcel, bolo v tomto živote niečo dokázať, niečo, čo by ho pripomínalo, zanechať tu nejaký odkaz. Stopu, že tu kedysi bol, hmatateľný dôkaz o jeho existencii, no nemal to ako zrealizovať. Netušil ani čo chce, a na zhmotnenie mu čas neostával už ani náhodou.

,,Don..." oslovila ho s maximálnou opatrnosťou a omámene sa zdvihla  z postele. Síce videla, že je nasratý ako hrom, no ona sa nebála. Nedokázala to. Pomaly sa k nemu zozadu blížila. Keď mu položila ruku na rameno, strhol sa a uhol. ,,Amy nie." Bolo jediné, čo povedal.

Vedela že ju chcel od seba odohnať, ale keď to nedokázal v meste, nepodarí sa mu to ani teraz. Snažila sa ho presvedčiť, aby sa jej aspoň pozrel do očí. Síce sa bránil, no nakoniec sa predsa len otočil a jeho divoký pohľad sa stretol s tým jej uslzeným, zraneným.

Urobila krok bližšie a objala ho najsilnejšie ako vedela. Čím viac cítila jeho napätie, tým silnejšie ho stisla, akoby chcela jeho trápenie preniesť na seba. Pomaly ale isto to fungovalo.