Infinity /SK/ ✅

19.

Po nadmerne výdatných raňajkách sa vybrali do zoologickej na kraji mesta. Už strašne dávno tu nebol. Nakoniec mu to neprišlo ako až tak šialený nápad, lebo to bolo niečo iné ako chodenie do kina, McDonaldu alebo jednoducho do mesta.

Pobehali po celej zoo, kúpili si arašidy a na pamiatku si urobili aspoň tristovky fotiek. Naposledy tu bol keď mal asi 7. No pamätal si to prekvapivo dobre. Vtedy mali jesenné prázdniny a jeho otec prišiel nečakane domov. Bol diplomat a takmer nepretržite bol na cestách, no keď prišiel domov, hoci len na jeden deň, bol to jeden z najkrajších dní v jeho živote. Otec sa ho vtedy spýtal, čo by chcel robiť, a on rovnako ako teraz vykríkol ,,Poďme do zoo !" A otec ho obliekol, chytil za ruku a celé hodiny strávili v zoo pozeraním sa na tie najrôznejšie druhy zvierat, veľké aj malé. 

Chytila ho nostalgia. Zároveň sa pozeral na ňu a uvedomoval si, že jeho pravý otec zmizol a nechal ho rovnako, ako zmizne on a nechá ju tu samú. Nechcel ju opustiť. Nemohol od nej len tak odísť. Lenže život je taký, život je na piču, a bohužiaľ to nedokáže zmeniť. Takže jediné čo mohol urobiť, bolo nemyslieť na to, že koniec sa blíži.

***

,,Tak aký film dáme ?" Spýtal sa jej, keď sa spolu pozerali na program v kine. ,,Hmm, aký žáner ?" ,,Ja neviem, horor, rozprávka..."

,,Poďme na Justice league !" Vykríkla odrazu, až to s ním trhlo. Pred ňou si to nepriznal, no marvelovky a celkovo DC comics ho celkom bavili, no pred ňou nikdy nechcel vyzerať ako decko, takže len ľahostajne mykol plecami. ,,Jasné môžme." Súhlasil, a keďže sa rozhodli vybrali sa smerom k pokladni.

Ani na ten film, ktorý videl už minimálne 10 krát sa nevedel sústrediť tak, ako na ňu. To s akým záujmom sledovala žiariace plátno sa nedalo prehliadnuť. Keď si kúpili popcorn, spýtal sa jej, ako je na tom s DC comics, a celých 20 minút, čo bežali reklamy mu s nadšením rozprávala o jej obľúbených filmoch a najobľúbenejších hrdinoch a záporákoch. Vedel o nej tak málo. Bola pre neho jedna obrovská skladačka, ktorá mala veľmi veľa dielikov a on vedel, že ich nestihne všetky poskladať. No nemal z toho depresiu. Za celý ten čas, čo ho zožierala leukémia, no zároveň bol s ňou, nikdy nepomyslel na to, že by bol zdeptaný. Pretože za to mohla ona. Bola jeho Slnko a on sa hrial na jej lúčoch. Pre neho bola tá najnádhernejšia bytosť na tomto svete, bol na nej doslova závislý. 

Jeho myšlienky boli čoraz mocnejšie. V šere červenej kinosály sa pozrel na jej ruku, ktorá bola voľne položená na operadle. Pomrvil sa a opatrne ju chytil. Prerušila očný kontakt s plátnom a pozrela sa na neho. Jej ruku chytil istejšie, akoby ju už nechcel pustiť. Do očí sa jej díval hlboko, a čím viac sa díval, tým viac sa v ňom prebúdzal doteraz neznámy pocit. Nevedel, o čo ide, no nebolo to nič nepríjemné, takže sa tomu nebránil.

,,Don ?" Oslovila ho neisto, a zároveň nedočkavo. Vedel, čo chce urobiť. Viedlo ho srdce. Srdce, ktoré mu bilo čoraz rýchlejšie. Sám neveril tomu, že sa na niečo také odhodlal, no vycúvať nemohol. A čo bolo lepšie, ani nechcel. Naklonil sa k nej ešte bližšie. Tvárila sa nechápavo, no neodtiahla sa. Vzdialenosť medzi nimi bola možno tak tri milimetre. Mal ju na dosah, tak blízko...

Lenže v tej chvíli sa všetko dosralo. Celú situáciu zničil jeho budík na mobile, ktorý oznamoval, že si musí zobrať lieky. Nastavil si ho, aby predišel situácii na námestí. No teraz by to najradšej nikdy neurobil. V duchu nadával na všetky svetové strany, dokonca aj na ten vzduch ktorý dýchal.

,,Ahh prepáč Amy, ja...lieky." Prudko sa odtiahol a spod sedadla vytiahol jej vak, do ktorého si hodil svoje lieky. Naslepo šmártral v čiernom vreci a nakoniec našiel všetky 4 fľaštičky. Z každej si na ruku vysypal jednu pilulku z každej nádobky. Prudko siahol po svojej cole v držiaku na operadle, no zistil, že je prázdna.

,,Máš ešte colu ?" Spýtal sa jej nervózne. ,,Ah jasné tu máš." Habkavo mu strčila do ruky takmer prázdny pohár s kúskom coly na spodku.

Lieky si urýchlene hodil do úst a slamkou vypil zvyšok coly. Prehltol a hodil sa naspäť do kresla. ,,Ahm, neostalo ti, prepáč." Strčil jej ju do ruky a sklonil hlavu. Nechcel sa na ňu pozrieť. Už len kvôli tomu, ako trápne sa cítil. ,,Veď, v pohode." Zobrala ju a vrátila naspäť do svojho držiaka po pravej ruke. Ani sa na seba nepozreli, dokonca sa k sebe ani nenaklonili ako doteraz. Obaja sedeli vystretí ako pravítka každý vo svojom kresle a sledovsli film až do konca.

Celú noc nemohol spať, iba sa prevaľoval, zíval, odkopával prikrývku a zožieral sa. Ešte aj o pol tretej ráno sa cítil sa tak strašne hlúpo, trápne, naštvane, všetko sa to v ňom hromadilo ako búrka. Tak málo, tak málo chýbalo, aby ju dosiahol, no ten skurvený budík to celé zbabral !

Mal tak silnú chuť ju pobozkať, túžil po tom najviac na svete, túžil po nej. No celé sa to zosypalo a on mal strach. Strach o to, že zničil to, čo bolo pre neho medzi nimi také vzácne. Nie. Nechcel na to myslieť. Dúfal v to, že to ešte bude môcť napraviť.