Infinity /SK/ ✅

4.

Jej izba bola pre neho druhá oáza kľudu, hneď po tej jeho. Uvedomoval si, že jeho zmýšľanie bolo nanajvýš divné, ale bolo mu to jedno, pretože myšlienky a pocity sú to jediné, čo nemôžete človeku ukradnúť.

Ako vždy si tašku hodil na jej posteľ, kde sa zaborila do jej pastelovo dúhových obliečok. Celá jej izba bola zariadená veľmi vkusne a útulne, napriek tomu, že to kedysi bola povala. Vedel to, pretože býval o dva domy ďalej a takéto radovky mali väčšinou spojené pivnice a dokonca aj povaly. Stačilo nájsť malé úzke dvierka v jednej z bočných stien a dokázali ste prejsť celou ulicou a ani by ste o tom nevedeli.

Cez malé okrúhle okno v stene oproti presvitalo biele svetlo a vrhalo na starú drevenú podlahu prekrytú tmavosivým huňatým kobercom mrežovité vzory. ,,Veď sadaj !" Zavelila, no sama začala behať po izbe a zažínať svetlné reťaze, ktorými mala ovešané všetky steny prekryté elegantnými, no trochu vyblednutými ružovými tapetami.

Celá jej izba sa rozžiarila na bielo, žlto, dokonca ju mala ozdobenú aj farebnými svetlami. A z podkrovnej kutice sa zrazu stala plnohodnotne obývateľná izba.

Poslúchol ju a sadol si na koberec do tureckého sedu. ,,Tak čím začneme ?" Opýtala sa ho. On na ňu hodil znudený pohľad, či tú otázku myslí vážne.

Sama sa mu kedysi ponúkla, že by mu mohla pomôcť so školou. Mohli by ste ho kľudne považovať za dislektika, no ani jeden z nich to tak nevnímal. Učiť sa doma je predsa len niečo iné ako chodiť do tej najposlednejšej štátnej školy.

Je logické, že s tým nebol úplne vyrovnaný, hlavne v treťom ročníku mali naňho profesori oveľa vyššie nároky. Preto jej ponuku prijal, hoci si sám nebol istý, čo z toho bude, no všetci okolo neho chceli aby zapadol a našiel si kamarátov, takto splnil aspoň jednu z dvoch podmienok.

,,Si nejak nažhavená." Neodpustil si sarkastickú poznámku a ďalej sa venoval svojmu mobilu ktorý sa snažil napojiť na ich wifinu. ,,Čím rýchlejšie začneme tým skôr skončíme, tak to musíš brať !" Snažila sa o motivačný tón, no povzbudila ho akurát tak k zívnutiu.

,,Kiežby to nebolo vôbec treba." Otrávene sa načiahol po svoju tašku a vytiahol z nej blok papierov a ceruzku. ,,Fakt si myslíš, že sa mi chce stráviť poobedie učením ?" Hodila na neho zdrogovaný pohľad, no jemu to iba nahralo do karát.

Blok aj z ceruzkou šmaril o koberec a roztiahol ruky ako keby sa práve prišiel na nápad ktorý zmení svet.

,,Tak aký to má zmysel ? Mne sa nechce, tebe sa nechce, tak načo sa tým zaoberať ??" Rozprával akoby rečnil pred celou sálou plnou ľudí. No pred ním sedela iba Amy, ktorú to rozosmialo. Presne to bol jeho zámer.

,,Tak čo chceš teda robiť ?" Vlasy si stiahla do konského chvosta a zazrela na neho pohľadom typu Čo teraz, pán múdry ?

,,Mmmm....." zrazu mu v hlave blysol nápad. Uškrnul sa, pretože si bol viac menej istý, ako sa bude tváriť. Myslel si, že už ju natoľko pozná, preto jej položil otázku: ,,Ozaj, a ako si na tom s horormi ?" No jej reakcia ho prekvapila.

,,Zbožňujem horory. To som ti ešte nevravela ?" Nevedel, čo by mal na to povedať, pretože to vôbec nesedelo k takému jemnému dievčaťu, za ktoré ju doteraz považoval. Nechápavo naklonila hlavu a zvraštila čelo, čo jej medzi očami vytvorilo tri nebadateľné vrásky.

,,Určite nie." Vyhlásil skalopevne presvedčený o svojej mienke. ,,V živote ma vystrašili len dva." Pravou rukou ukázala znak peace a začala odratávať: ,,Prvý bol Sinister, sama neviem prečo," zasmiala sa sama na sebe a on ju len mlčky počúval.

,,A druhý, Anabelle dvojka, ale to iba preto že som to prvý krát videla v kine." ,,Tak nepozrieme si nejaký ?" ,,Môžme kľudne, už si mi vzal aj to málo chuti čo som mala do učenia." Zošity teatrálne šmarila o koberec ktorý tú ranu stlmil, no raz dva vyskočila na nohy a bežala po noťas.

Chcel jej pomôcť nájsť nabíjačku, no cítil, že obyčajné postavenie sa na nohy bolo pre neho každým razom ťažšie. Pripisoval to únave, no sám si tým nebol istý. Mama ho už presviedčala, aby išiel k doktorovi, no on sa z toho zakaždým vykrútil. Nenávidel nemocnice.

,,Tak, vyberieš ty ?" Notebook uložila do staromódneho ušatého kresla s ružovým poťahom a pripojila ho na nabíjačku. ,,Vieš čo, nechám to na teba. Vyber ten najlepší, aký si kedy videla."

Kľačiac na kolenách odvrátila zrak od monitoru a otočila sa na neho so sebavedomým úškrnom. Tak miloval ten jej úsmev, ktorý doslova kričal Nebojím sa ničoho ! Páčilo sa mu na nej, že nebola ako tie štetky z jeho triedy, ktoré sa večne niekomu plazia pri nohách. Dokonca sa im ani zďaleka nepodobala. Pretože ona by ich všetky hravo strčila do vrecka.

,,Tak a je to. Lights out." Kreslo otočila presne oproti posteli, aby sa o ňu mohli oprieť. Vytiahol svoje slúchatká s tým, že ich zapojil do notebooku, jedno si vložil do ucha a druhé jej ponúkol. Bez váhania si ho strčila do pravého ucha a obaja sa zapozerali do filmu.