Infinity /SK/ ✅

21.

,,Nad čím rozmýšľaš ?" Popri tom, ako sa sústredila na správne zapletenie svojich dvoch podberaných vrkočov, zachytila v zrkadle jeho zamyslený výraz.

,,Na to ako ťa prekonám ohľadom narodenín." S otráveným úsmevom sa mu zadívala do tváre. ,,Podľa mňa to bol hlúpy nápad, snažiť sa prekonať svoje narodky. Nie je to náhodou o tom, že tomu druhému urobíme radosť lebo ho máme radi ?" Vyjadrila svoj názor, čo ho dostalo do rozpakov.

,,Samozrejme, ale ja chcem pre teba spraviť ešte viac." Keďže prestala do pletenca vlasov pridávať ďalšie pramienky a ďalej plietla už iba normálny, sám od seba vstal, jej ruky odsunul na bok a doplietol jej zvyšok copíku.

Díval sa na to zvláštne sústredene a bolo vidno, že sa snažil nepokaziť jej doterajšiu prácu. Nešlo mu to síce tak obratne ako jej, čo v tom už mala prax, ale zdalo sa jej to strašne milé a pozorné, preto bola zhovievavá.

,,Ďakujem." Poďakovala keď jej vrkoč zakončil tenkou, takmer neviditeľnou gumičkou. Nakoniec si účes skontrolovala v zrkadle opretom o stenu a zhodnotila, že sa k jej celkovému outfitu nakoniec hodia, i keď o tom pochybovala.

,,Nemáš zač. Tak čo ideme dnes robiť ?" Ajajaj. Táto otázka ju trochu škrela. Strašne s ním chcela stráviť tento deň, no zároveň bola už dlhšie dohodnutá s Mery, že pôjdu na bowling a nevedela ako dlho tam budú, takže to bolo koplikovanejšie...

,,Noo vieš..." Vždy keď bola nervózna, hrala sa so svojím tenkým prstienkom. ,,Už som bola na obed dohodnutá s Mery na bowling..." Videla, že jeho nadšenie zhaslo. Nechcela ho vidieť sklamaného, ale ju samú to mrzelo a nevedela, ako to povedať jemnejšie.

No svoje sklamanie sa pokúsil zakryť milým úsmevom. ,,Veď v pohode. Jasné ak ste už boli dohodnuté..." ,,Ale ak by si chcel, môžeš ísť s nami."

Napadlo jej, hoci si nebola istá ako zareaguje. Zaváhal. Premýšľal nad tým, no po pár minútach prikývol. ,,Ak vám tam nebudem vadiť, jasné. Ale varujem ťa, ani neviem správne hodiť guľu."  Zdvihol ruky na svoju obranu.

,,A myslíš že ja som na tom inak ?" Spýtala sa ho na pokraji smiechu. ,,Tak prečo ideš na bowling ?" Spýtal sa jej ironicky. Pokrčila ramenami. Sama nevedela, prečo s tým súhlasila, no nakoniec povedala: ,,Bude sranda zabaviť sa na vlastnej neschopnosti."

To rozosmialo oboch. ,,Ale no tak, určite ti to pôjde." Veterník, ktorý držal v ruke položil na jej nočný stolík. ,,Ale chcel som sa ťa spýtať, či nepôjdeme niekam večer aj...sami dvaja." Dokončil pomaly a neisto, akoby sa obával jej odpovede.

Chcela si nahovoriť, že to myslí ako obyčajné ,,ísť von", no jej inštinkt bol prisilný a vedela, že to tak nemyslí. Samozrejme bola trochu v rozpakoch, no okrem toho nad tým nerozmýšľala ani sekundu. ,,Dobre. Jasné môžeme." Usmiala sa naňho a bolo nebadateľne vidieť, ako si s úľavou vydýchol.

,,A kam by sme išli ?" Rozhodla sa to brať podľa toho, kam pôjdu. Ak chce ísť niekam do kina, tak to bude obyčajné ísť von. Ale ak ju vezme niekam inam, na nejaké, možno romantické miesto...

,,To už nechaj na mňa." Usmial sa popod fúzky, no jej taká odpoveď nestačila. Áno malo to svoje čaro, že ju chce prekvapiť a srdce jej už dávno búchalo ako kopytá koní, no potrebovala vedieť, ako sa má nachystať.

,,Ale veď ja predsa musím vedieť, čo si mám obliecť, a tak." Naznačila mu, no on iba pokrútil hlavou a pristúpil k nej. ,,Ak ide iba o to, obleč sa tak, aby si to bola ty." Stisol jej ruku, ako by jej tým chcel povedať Ty už vieš, čo si vezmeš. No ona to namôjdušu nevedela. Aj keď, začínala mať ako takú predstavu, čo tým myslí...

,,Ahm, tak dobre." Uistila ho, že vie o čom hovorí, hoci to nevedela, a on ju spokojne pohladkal po ramene. ,,Tak fajn, o koľkej idete na ten bowling ? Pridám sa k vám ak nebudem vadiť." ,,Ty ? Nikdy. Dohodli sme sa o jednej, tak ak chceš choď sa nachystať." Pohľadom ho upozornila na sivé vyblednuté tepláky. Pochopil to, rozlúčili sa a zmizol v povale druhého domu.

Donald Johannson. Pri pomyslení na jeho meno, pri pomyslení na neho, jej telom prechádzala elektrina. Srdce sa jej rozbúchalo a zalialo ju príjemné teplo. Keď odišiel, ešte hodnú chvíľu hľadela na dvere, ktoré ich spájali. Nervózne si hrýzla spodnú peru a svaly na tvári jej samovoľne dvíhali kútiky úst.

No bola šťastná a smutná zároveň. Vedela, že tu dlho nebude, hoci pred ním sa snažila byť silná, keď bola sama, cítila sa skľúčene, a vybavovala si svoj život. Stále si premietala ten moment, keď jej povedal, že má leukémiu.

Vtedy si uvedomila, aký je ľudský život pominuteľný. Sme tu, žijeme možno 80 rokov, často aj oveľa menej, a potom nás odveje vietor, a postupne sa na nás zabudne, staneme sa len ďalšou časťou veľkého cintorína dejín.

Každý človek sa usiluje niečo tu po sebe zanechať. Aj on to určite chcel, niečo aby sa naňho nezabudlo. Nebola si istá, no tušila, že ona naňho nezabudne nikdy. Jej city k nemu ostanú, aj keď zmizne.

Zahnala tieto pochmúrne myšlienky, pretože sa musela nachystať. Z kozmetického stolíka s krásnym vyrezávaným bielym zrkadlom vytiahla stredne tmavý nevýrazný vínový rúž, ktorý jej voňal ako mamin vanilkový krém do veterníčkov. Opatrne si ho začala nanášať na pery, pretože zhodnotila, že k jej voľnému vínovému crop topu s dvoma bielymi pásikmi na krátkych rukávoch sa bude hodiť perfektne.