Infinity /SK/ ✅

12.

Slnečné lúče sa mu opreli do tváre a on pomaly rozlepil svoje ťažké viečka.
Poobzeral sa okolo seba a zistil, že je stále pri ňom. Ešte vždy spala pokojne s rukou prevesenou cez jeho hrudník. Opatrne ju zovrel a uložil vedľa nej aby mohol vstať.

Ešte než opustil izbu venoval jej jemný úsmev, hoci to nemohla vidieť. Zišiel o poschodie nižše do kúpeľne a vzal si svoju rannú dávku liekov. Čisto kvôli nej. Zrazu sa za ním otvorili dvere a v nich sa objavila jeho prekvapená domáca profesorka.

Netušil, načo otec znova nejakú zamestnal. Veď aj tak o chvíľu umrie. Jeho profesorka Elis Rosettová ktorá mala asi 26, pôsobila síce múdro, no naivne. Aby túto vlastnosť zakryla, nosila štýlové čierne hruborámky ktoré jej pridávali na dôležitosti. Ešte aj teraz ich mala uložené na nose pričom si ich stále posúvala vyšsie malíčkom ľavej ruky.

,,Prepáč Don nevedela som že si tu." Ospravedlňovala sa. Pôsobila až príliš ustráchane, ako keby ju mal teraz zmlátiť za to, že mu sem vtrhla.

,,To je v pohode, len som si......" rukou mávol smerom na skrinku kde sa povaľovali nádobky s pilulkami. ,,bral lieky." ,,Aha dobre." Okuliare si znova posunula vyšsie ku koreňu nosa. ,,Ale už idem." Bez slova ju obišiel a ocitol sa na chodbe.

,,Potom o jedenástej ti donesiem nejaké materiály dobre ?" Vzdychol si, no neobišiel bez otráveného výrazu. Naozaj nechápal jej záujem. Veď musela vedieť že o chvíľu si bude musieť nájsť iného žiaka. Keby mal on učiť niekoho, kto môže kedykoľvek umrieť......ani by sa o to nesnažil a dal by mu voľnosť, nech si užije čas ktorý mu ostáva.....

No nemal na výber tak iba súhlasil a vrátil sa naspäť do svojej izby. Hneď ako otvoril dvere, zbadal ju ležať v posteli s mobilom nad hlavou. Keď začula vŕzganie pántov, okamžite zbystrila a na tvári sa jej objavil úsmev.

,,Dobré ránko." Pozdravil ju a sadol si k nej na posteľ. ,,Ahoj." Zrak odtrhla od displeja a venovala mu krátky pohľad. ,,Len niečo vybavím hneď sa ti venujem." ,,Veď kľud máš čas." Pohladkal ju po ramene, no čisto zo zvedavosti chcel vedieť, čo na tom mobile má. Zaostril na čas v rohu obrazovky, 10:10.

,,Nie je dnes náhodou piatok ?" Spýtal sa jej pochybovačne. ,,Ehe." Prikývla a ďalej ťukala. ,,Nemala by si byť v škole ?" Ako odpoveď mu poslúžilo pokrčenie ramenami. ,,Mala." Odpovedala mu s úplným kľudom, ako keby sa nechumelilo.

To ho prekvapilo ešte viac. Za iných okolností by sa jej to snažil vyhovoriť, nech sa tam pekne vráti a kašle na neho, no na druhej strane s ňou chcel stráviť čo najviac času, tak sa jej ponorený v myšlienkach spýtal: ,,Len tak pre info, nemala by si tam ísť ?"

Zazrela na neho tak škaredo až ho to zabolelo. No hneď povolila a zasmiala sa. ,,Po tom, čo som sa včera dozvedela ? Zabudni." Zamkla obrazovku, mobil teatrálne hodila do periny a posadila sa so zdvihnutým obočím a pohľadom, či to myslí vážne.

,,Ale nemôžeš sa teraz kvôli mne vykašlať na školu." Poučoval ju, no ona sa stále iba usmievala. ,,Nie navždy, ale na dnes áno." Kamarádsky mu stisla prsty a odhrnula perinu, aby mohla vstať. Stále nechápal, čo chce robiť, no nemal chuť ju kritizovať, na to ju mal priveľmi rád.

,,Ale, veď predsa, nemôžeš sa z tadiaľ len tak vypariť." Predsa len vyslovil, čo ho napriek všetkému škrelo. ,,A čo myslíš, že som doteraz vybavovala ?"
Hovorila pomedzi skoky , ktorými sa pokúšala napasovať do svojich úzkych čiernych legín zo včerajška.

,,Dnes sme mali ísť na nejaký výlet dakam do prdele sveta, písala som Mery nech ma z toho vykecá, mame že som u Mery a poobede sa vrátim, proste kadekomu, aby som mohla ostať."