A tak sa svet zbláznil...

#2 - Snehulienka a traja psychopati

„Oteeeeec," ozval sa piskľavý hlas, potom čo ošarpané dvere prudko narazili do bielej steny. Čiernovlasý muž sa strhol z hlbokého spánku div, že nespadol z postele.

„Uhm viete koľko je hodín?" Zašomral a rukou si prešiel po niekoľko dňovom strnisku.

„Je pol siedmej. A pokiaľ chcem prísť na čas do školy, tak by si mal zodvihnúť ten svoj lenivý zadok a vychystať nás," vysoká blondínka sa sklonila nad jeho tvár, až sám cítil ako ho jej jemné vlasy pošteklili na líci.

Mladému mužovi chvíľu trvalo, než mu došlo, čo je za deň. Vystrelil z postele ako namyslený blesk až to vyzeralo, že prerazí strop hlavou.

„Dočerta! Prečo ste ma nezobudili skoršie?!" Jeho pohľad sa stočil na tri blonďavé dievčatá, ktoré sa mierne chichotali nad tým, ako sa snažil dostať do šedých teplákov.

„Mysleli sme, že si si nastavil budík," odfrklo si nižšie dievča, ktorého blonďavé vlasy boli zapletené do chaotického konského chvosta. Čiernovlások si mierne povzdychol a bez ďalšieho slova zbehol schody vedúce do kuchyne, nechávajúc trojičky vo svojej skromnej izbe.

****

Otvoril jednu z bielych skriniek a vytiahol krabicu müsli a tri misky. Následne cereálie do nich vysypal a zalial horúci mliekom, ktoré medzitým stihol hodiť do mikrovlnky.

O chvíľu sa z poschodia ozval hlasitý dupot a následne na to už v skromnej kuchynke sedeli tri hladové krky. Muž v rýchlosti položil béžové misky na stôl a už sa otáčal k linke, aby zalial čaj.

„Otco?" Ozvali sa zborovo dievčatá.

„No?" Mladík sa na ne zahľadel svojimi azúrovými očami.

„Môžeme si domov priviesť novú hračku?" Spýtalo sa dievča s na krátko ostrihanými vlasmi, ktoré jej dodávali výzor skôr chlapca než dievčaťa.

„Nie!" Povedal muž rázne, pričom buchol hrnčekmi o stôl.

„Ale ociiiii," na jeho osobu sa upriamili veľké psie oči.

„Viete ako to minule dopadlo. Skoro vám ušla," čiernovlások pokrútil hlavou a odpil si zo svojej kávy.

„Tentokrát budeme opatrné. Sľubujeme," trojičky sa nedali nijako odbiť. Túžba pohrať sa s ďalšou obeťou bola silnejšia, než ich zdraví rozum.

Muž si skľúčene povzdychol.

„Dobre, ale iba dnes," mladík sa jednoducho vzdal. Aj keby to tým trom malým beštiám zakázal, tak by ho aj tak neposlúchli.

„Si skvelý ocko," každá mu dala pusu na líce.

„Áno, áno. Toľko chváli zasa netreba. A teraz šup, lebo prídete neskoro," zasmial sa a postrapatil im vlasy.

„Takže máte všetko? Nože?"

„Áno?"

„Pištoľ?"

„Jasné!"

„Uspávadlo?"

„Samozrejmosť."

„Putá, povraz, šatka?"

„Tiež!"

„Super, myslím, že máte všetko," mladík sa opäť usmial a otvoril ťažké dubové dvere.

„A nie, že spravíte nejaký problém," stihol zakričať skôr než jeho dcéry zmizli za smradľavým rohom temnej uličky.

„Ach, rastú tak rýchlo."