A tak sa svet zbláznil...

14. Šťastné a zhorelé

„Šťastné a veselé!“

Ozval sa veselý chichot od domových dverí. Bol deň pred Štedrým večerom, a tak sa k nám, ako každý rok, nasáčkovala celá rodina. Dokonca nebol ani výnimkou strýko David, ktorý sa uráčil priletieť až z Brazílie.

„Ale kto nám to za ten rok tak vyrástol,“ moja babka, ktorá väčšne chodila oblečená v kvetovanom oblečení ma štipla do líca.

„Hnn,“ zafrflal som, snažiac sa jej ruku odohnať preč.

„A tiež by si sa konečne mohol začať obliekať ako normálny človek. Takto skôr pripomínaš smrť ako živú bytosť,“ povedala druhá babka, ktorá sa vždy hrala na elegantnú dámu, ktorou nikdy nebola.

„Jasné,“ odvrkol som a radšej sa odobral do kúta obývačky za svojou najmladšou sesternicou. Bola asi jediná z rodiny, ktorá zastávala rovnaký štýl života ako ja.

„Ahoj Rose. Tak ako ide život?“ Spýtal som sa a podal jej plechovku od coly. „Pomaly,“ zamrmlala, pričom si malý dúšok odpila.

„Neznášam Vianoce,“ povedali sme obaja naraz po dlhšom tichu. Rodina na okolo sa veselo zabávala a nás si nevšímala. Dokonca si ani nevšimla horiaceho stromčeka.

Tak počkať! Čo!

Okamžite som vyletel na nohy a pohoto skríkol: „HORÍ!“

Všetci najprv nechápavo pozreli na mňa, až potom sa obrátili k vysokému stromčeku, ktorý zachvátili plamene.

„Ježiši!“ Mama sa chytila za hlavu, div že si nevytrhala všetky vlasy a otec sa pohotovo hnal do kuchyne po hasici prístroj.

O malú chvíľu bola naša obývačka plná bielej peny a smrdela ako zhorený pes.

„Ako to, že si to nik nevšimol?“ Spýtala sa teta, obracajúc pozornosť ku zvyšku rodiny.

„Ja som si toho všimla,“ zahlásila Rose, pričom si odpila z punču, ktorý si práve naliala.

„A prečo si nič nepovedala!“ Vyštekla po nej moja matka.

„No bolo mi povedané, aby som držala hubu a iba sedela,“ odpovedala hnedovláska až s desivým kľudom. Myslím, že na tieto Vianoce naša rodina tak ľahko nezabudne.