Shut up, my stupid heart!

1. Prvý spojenec

Túto kapitolu venujem JellySun. Uži si ju. :)

Po tom strašnom trapase, ktorý sa stal v prvý školský deň som si poctivo trikrát skontrolovala budík a pre istotu som si nastavila aj na telefóne. Nechcela som to opäť riskovať. Na ďalšie ráno som sa spokojene prebudila, ponaťahovala som si svoje strpnuté svaly a vstala som z postele. Pobrala som sa do kúpelne, kde som sa osviežila studenou vodou, pretrela si oči a napokon umyla zuby.

Následne sa učesala, vlasy som nechala voľne padať a neskôr si obliekla čerstvo vypratú uniformu. Opäť žiarila krásnou bielou farbou. Postavila som sa pred zrkadlo a pousmiala som sa.

,,Teraz je to super!" povedala som si pre seba, schmatla som tašku, ktorú som mala vopred pripravenú a zišla som dole schodmi pre už nachystané raňajky. Otec už je pravdepodobne v práci, no mama sa už chystá variť.

,,Dobré ránko, zlatko," privítala ma príjemným úsmevom na tvári. Ten som jej hneď vrátila a usadila som sa ku pripravenému stolu. Čakalo na mňa teplé mlieko s krajcom chleba natretým chutne vyzerajúcim džemom.

,,Prajem dobrú chuť, som rada, že si dnes nezaspala. Nech sa to znova neopakuje, jasne!" mama zvážnela, ale hneď na to sa usmiala. Neisto som prikývla. Tiež nie som zo včerajška veľmi nadšená, povedala som si v duchu.

Po raňajkách som si obula topánky a vybrala sa do školy. Pred tým som ešte dala mame pusu na líce.

Kedže som mala dnes dostatok času, nemusela som sa až tak strašne ponáhľať. Škola nám začína o ôsmej hodine a práve teraz mi svieti na telefóne 7:30, čo je pre mňa skvelý čas.

Dorazila som do školy desať minút pred začatím. Včera som sa dozvedela, že moja trieda je 1B a prvá hodina je ešte len informatívna s našou triednou. Budem sedieť v prvom rade, v tretej lavici. Každý rad ma päť lavíc a radov je dokopy päť. To robí okrem mňa ďalších devätnásť ľudí. Pevne verím, že si tu nájdem dobrého spojenca.

Keď som konečne našla svoju triedu, s odhodlaním som do nej vstúpila. Porozhliadla som sa po triede. Vyzeralo to tak, že už väčšina do školy prišla. Skoro všetci na mňa upreli pohľad, ostatní buď robili niečo zaujímavejšie(ala pozeranie do telefónu), česť výnimkam, alebo ma proste neriešili. Snažila som sa zachovať pokoj a prejsť ku svojej lavici. Bohužial, nepodarilo sa mi byť pokojná dostatočne dlho.

Spoznávala som tie povedomé gaštanovo-hnedé vlasy a tie hnedé oči, s ktorých včera sršal humor. Je to ten chalan zo včera! A sedí priamo za mnou! Okej Haruka, len opatrne okolo neho prejdi, akoby nič, aj tak sa pozerá z okna a vyzerá to tak, že priveľmi nevníma okolie.

Posadila som sa do svojej lavice. V mojej hlave bežali tieto myšlienky. Povedal to niekomu? Vysmeje sa mi? Všimol si vôbec môjho príchodu? Nejako som nevedela, či sa mám otočiť a spýtať sa ho, alebo nie. Našťastie moje váhanie vyriešilo cinknutie zvončeka a príchod triednej do triedy.

,,Takže, prejdeme si školskú dochádzku, budem hovoriť mená a každý z vás sa prihlási, alebo povie áno," postupne prechádzala celú triedu a došlo aj na mňa.

,,Suzuki Haruka."

,,Tu," cítila som v hlase jemne chvenie. Zdvihla som ruku a pokúsila sa o úsmev. Triedna sa na mňa pozrela a zapísala si ma do triednej knihy.

,,Igarashi Keiji."

,,Tu," nejako som sa pozabudla a otočila som sa. Bol to na sto percent on! Pozrel sa mi do očí. Okamžite som sa otočila naspäť. Sakra, všimol si ma! Vážne moje prvé dni musia začínať len trapasmi? Spozna mňa som počula hlboký povzdych.

Zazvonil zvonček na koniec hodiny.

,,Postavme sa!" podalo pokyn jedno dievča z predných lavíc. Sedela v treťom rade v druhej lavici. V ruke držala knížku, do očí som jej poriadne nevidela kvôli červeným okuliarom a čiernym vlasom, ktoré jej padali do očí. Myslím, že jej meno bolo Kikuchi Yasu.

Keď učiteľka odišla, všetci si posadali. Niektorí už medzi sebou nadviazali rozhovor, iní si chystali zošity na ďalsiu hodinu.

,,Hej, prečo sa ma sakra bojíš?" ozval sa mužský hlas. Opäť som sa teda otočila, no sklopila som hlavu.

,,Nebojím sa ťa, ako si na to prišiel?" vrátila som mu otázku a odvážila som sa mu pozrieť do tváre. Nemal naštvaný pohľad, bol neutrálny.

,,Je to kvôli tomu včerajšku, že?"

,,To si tu ideme vraciať otázky?" teraz som si povzdychla ja. Zapozeral sa na mňa výrazom, ako keby sa pozeral na totálneho idiota. Nebudem si klamať, trošku ma to vytočilo a tak som sa hodlala priznať.

,,Áno je, nebojím sa ťa, len sa po tom včerajšku hanbím ti ukázať na oči, tak ako aj Toshiro-sanovi. Dalo by sa na ten včerajšok zabudnúť?" odľahlo mi na srdci, že som mu to povedala, ale čakala som výsmech.

,,Neviem, či sa bude dať zabudnúť na ten tvoj včerajší výstup, pretože ma dosť pobavil," pousmial sa a potom pokračoval,,ale ak si myslíš, že som taká sviňa, že sa ti z toho budem smiať do konca života, tak to nie. Nikdy som taký nebol a ani nehodlám byť." bola som v úprimnom šoku, ale na druhej strane šťastná. Nedokázala som si pomôcť a do široka som sa usmiala.

,,Neviem, ako ti poďakovať," radostne som vyhŕkla. Odvrátil pohľad ku oknu, o chvíľku opäť nadviazal oční kontakt.

,,Vážne si tornádo,"

,,Znova táto prezývka? Vieš, že mám meno, však?"

,,Viem, Suzuki Haruka, ale tornádo znie oveľa lepšie."

,,Fajn," rýchlo som sa snažila vymyslieť prezývku, tak som si ho poriadne poprezerala. Zbadala som jeho rozcuchané vlasy. A prezývka už bola na svete: ,,vrabčie hniezdo." prekvapivo sa na mňa pozrel.

,,Vrabčie hniezdo? To ako vážne? Tak neoriginálne, plus, väčšina chalanov ma vlasy ako ja," vôbec ho tá prezývka nenaštvala, praveže to iba mne pohoršilo. A mal pravdu. Vačšina chalanov malo také vlasy.

,,Fajn, vyhrál si. Nebudem taká zlá, Keiji-kun," na jeho meno spozornel.

,,Keiji-kun?"

,,Je na tom snáď niečo zlé?"

,,To nie, len si prvá, kto ma tak nazval," pohľad sklopil k zemi a zazrela som mu na tvári červeň. Usmiala som sa.

,,Tak budem prvá. Ty mi hovor ako chceš, ale ak chceš byť k dievčatám milý, takéto prezývky by si nemal vymýšľať. Bolo by fajn, keby si mi hovoril Haru, alebo proste Haruka."

,,Myslím, že tornádo mi bude bohato stačiť."

Ahojte, asi ste očakávali, že sa Vám prihovorí naša stvoriteľka Maťa, ale teraz som tu ja Haruka :). Ten Keiji je iný provokatér, že? Ale som rada, že sa mi nebude smiať, plus, mám nejakého spojenca, keď už nič. Som zvedavá, aké to bude v škole ďalej. A čo bude s Toshiro-sanom....
Každopádne pozdravujem každého, kto je tu so mnou, veľmi si to vážim. Kedže táto kapitolka je venovaná JellySun a od autorky viem, že je to skvelá osôbka tak dúfam, že sa ti táto časť páčila. Nebojte sa, viacero z Vás bude mať venovanie, pretože niektorí si to dosť zaslúžite.
Tak zasa niekedy, zatiaľ čaute!