Shut up, my stupid heart!

2. Problémové dievča

Túto kapitolu venujem Kirea_Hater. Uži si ju :).

Deň sa neskutočne vliekol. Keiji z nejakého dôvodu už so mnou veľmi nerozprával a tak som aspoň čakala, kedy odbije štvrtý zvonček a bude obednajšia prestávka.

Už len päť minút! To dokážes vydržať, Haruka! Plus do toho som ešte potrebovala ísť súrne na toaletu. Hmýrila som sa zo strany na stranu a neustále som kontrolovala telefón, či už prejde tých nekonečných pár minút.

,,Pst, hej, si v poriadku?" ozval sa zozadu Keiji.

,,Som v poho...," nestihla som to dopovedať a z môjho brucha sa ozval zvuk. Ja mam asi fakt šťastie na tie trapasy. Začala som sa červenať ako sladké jablko. Keiji sa len tak tak držal aby sa nerozosmial. Cítila som učiteľkyn pohľad na mojom chrbáte, takže som sa radšej otočila naspäť.

Konečne zvoní! Keď učiteľka odišla, hneď som sa vybrala von z triedy, inač by to nedopadlo dobre, už aj tak som sa strápnila dosť. Obzrela som sa naokolo a konečne som uvidela nad dverami nápis WC.

Hneď je mi lepšie, teraz sa ešte najesť, povzbudzovala som samú seba. Umyla som si ruky, následne si ich osušila a upravila sa. Chystala som sa do jedálne, keď som započula ženský výkrik.

,,Pozor! Prepáčte! Nechajte ma prosím prejsť!" zvuk sa približoval smerom ku mne. V tom som uvidela bežiace dievča, ktoré sa vynorilo z uličky. Malo krvavo-červené vlasy a oranžové oči. Po tvári jej prudko stiekal pot, chudák, asi ma problém.
Bežala smerom ku mne a zazrela ma.
Chcela som jej nejako pomôcť, tak som jej naznačila, nech beží sem.

,,Poď sem, pomôžem ti sa skryť," povedala som jej, chytila som ju za ruku a pritiahla k sebe. Ledva lápala po dychu. Vykukovala som z dverí a hľadala som, pred čím asi tak bežala.

,,Slečna Katayama! Ukážte sa mi! Slečna Katayama!" videla som prichádzajúceho učiteľa. Podľa všetkého to bude jej triedný. Rýchlo som sa schovala, aby som nevyzerala nápadne a naznačila som jej, nech skúsi byť tichšie. Našťastie si jej nevšimol.

,,Ach, dievča, strašne ti ďakujem. Zachránila si ma," už sa jej dýchalo lepšie, tak sa posadila a utrela si pot z tváre.

,,To nič, ale vysvetlíš mi, čo sa stalo?"

,,Okej, ale nesmej sa prosím," pousmiala som sa na náznak, že to nemám v úmysle.

,,Dobre, takže hovorila som triednemu, že by som si rada založila svoj vlastný tenisový klub už teraz, nech mám čo najväčšiu šancu do neho dostať čo najviac členov, lenže odmietol, lebo je to príliš skoro, že najskôr v štvrtok môžem podať žiadosť. Ale komu sa chce čakať dva dni? Tak sme sa trošku hádali a nakoniec to dopadlo tak, že mal na stole čerstvo uvarenú kávu. Tak som ju na neho vyliala. A teraz neviem, či to bolo úmyselne alebo nie. Potom po mne začal kričať, že ma vyhodí z tejto školy, tak som prosila, nech to nerobí. Tak si bral telefón, že zavolá rodičom. A ja v panike som mu tem telefón zobrala. Mám ho aj tu," ukázala mi jeho telefón a pokračovala,, a ďalšie už vieš, utiekla som. A teraz neviem, čo so mnou bude. Souta ma zabije," chudák, bolo mi jej ľúto. A to som si myslela, že som jediné stvorenie, ktoré zažíva takéto trapasy.

,,Neboj, určite sa to vyrieši, ak sa mu úprimne ospravedĺniš a vrátiš mu telefón, podľa mňa to bude okej," snažila som sa ju potešiť, pretože som zazrela drobné slzičky v jej očiach.

,,Myslíš, že ma po tom všetkom nevyhodí?" pokývala som hlavou na náznak nesúhlasu.

,,Ďakujem za podporu. Neviem, čo by sa stalo, keby si ma tu nedotiahla."

,,Nemaš za čo ďakovať. Prežívam také isté situácie."

,,Vážne?" porozprávala som jej o prvom dni, o Keijim a aj o dnešku. Som rada, že som jej privolala úsmev. Oveľa viac jej to pristalo.

,,Mimochodom, kto je Souta, ak smiem vedieť?"

,,Kamarát z detstva, ktorý je so mnou v triede. Celé to videl, teda myslím, že celá trieda o tom vie. Nerada ho dostávam do problémov," opäť zosmutnela a tak som opäť zahájila operáciu vrátenia úsmevu.

,,Ak je to dobrý kamarát, nezmení na teba názor a v tej situácií by urobil to isté, takže sa neboj, bude to dobré," v očiach sa jej objavila iskrička nádeje.

,,Máš úžasné srdce, že takto pomáhaš dievčaťu, ktoré dnes vidíš po prvý krát."

,,Tak keď nájdem dievča tak šialené ako ja, treba pomôcť," obidve sme sa zasmiali. Nejako sme neriešili čas, dokiaľ sa mi opäť neozvalo brucho s prosbou o jedlo.

,,Tiež si hladná? Vieš čo, kúpim ti obed. Dĺžim ti to. A aby som nezabudla, som Katayama Nyoko z 1A."

,,A ja som Suzuki Haruka z 1B. Vyzerá to tak, že sme obidve prváčky."

,,To je super, ale teraz už poďme, lebo nám nič z obedu neostane," vyskočila na nohy a vybrali sme sa spoločne do jedálne.

,,Mňam, to je dobré!" povedala nahlas Nyoko. Užívala som si jej spoločnosť. Cestou do jedálne sme sa rozprávali o všelijakých veciach, ako napríklad jedlo, obľúbená farba alebo aj naše obľúbené predmety. A tak to vyzerá, že Nyoko zbožňuje šport. Mohli mi to dopnúť kvôli tomu jej klubu.

Na obed sme mali ramen spoločne so zeleným čajom a priznám sa, že to bolo vážne dobré. Počas popíjania čaja som si v diaľke všimla Toshira, ktorého obdivovalo množstvo dievčat. Na všetky sa usmieval, niektoré aj zdravil, teda okrem jednej, ktorá ho ignorovala. Nevedela som na takúto diaľku rozpoznať, o aké dievča išlo. Podľa výrazú na tvári som usúdila, že bol prekvapený, ale nie v zlom slova zmysle. Nevedela som to správne slovo vyčítať z jeho tváre.

,,Haru-chan, počúvaš ma?" zavolala na mňa Nyoko. Vyrušila ma zo snenia a uprela som na ňu zrak.

,,Jasne, že áno," usmiala som sa na ňu. Keď sa napila čaja, môj zrak znova zablúdil jeho smerom. Práve obedoval. Sakra, čo ma ku nemu stále ťahá?

,,Nyoko, tak tu si! Hľadám ťa už pekných dvadsať minút," pribehol ku nám blonďavy chalan so zelenymi očami ako smaragd a starostlivým výrazom na tvári.

,,Souta! Prepáč, že som tak utiekla, ale Haru-chan ma zachránila," pozrel sa na mňa a usmial sa, no zároveň si vydýchol.

,,Ani nevieš, s akým problémovým človekom si sa to začala kamarátiť. Som Araki Souta, teší ma," poklonil sa, urobila som to isté.

,,Som Suzuki Haruka, tiež ma teší," nakoniec si ku nám Souta prisadol.

,,Souta, jedol si?"

,,O mňa sa nestaraj, teba ešte čaká vyriešenie pár veci, nemyslíš? Neboj, pomôžem ti," sladko sa na Nyoko usmial a ona mu to opätovala.

,,A ja tiež," zahlásila som. Práve som spoznala dvoch zaujímavých ľudí. Nenechám si túto priležitosť len tak ujsť.

,,Ďakujem, Haru-chan," neskutočne ma tešilo jej oslovenie. Na toto si viem zvyknúť.

Hoj, bohužiaľ autorka ma tu nejako dokázala dotiahnúť a tak tu teraz s Vami hovorí Igarashi Keiji. Zaujíma ma, kam sakra to tornádo odišlo. Celú hodinu sa len vrtela na mieste a v jedálni som ju nejako nevidel. Ach, kašlem na ňu, len ďalšie dievča. Autorka tiež spomínala nejakú jej kamošku Veroniku, ktorá mi fandí. Vraj mi hovorí Ki a je to roztomilé *trošku očervenel, ale nedáva to najavo* upozorňujem, že chalanom by sa toto nemalo hovoriť. Ale ďakujem...myslím. Plus, aj samotná autorka ma nejako má príliš v láske. Uži si túto časť teda. Tak nabudúce. Lúčim sa.