Shut up, my stupid heart!

6. Zápas storočia

Túto časť venujem Enmaxxy. Uži si ju :).

Nyoko a Souta nám požičali tenisové rakety. Keiji si vyzliekol mikinu a hodil ju stranou. Pod ňou mal oblečené obyčajné sivé tričko. Jemne mu obrysovala jeho telo. Síce to neboli neviem aké masívne svaly, ale nevyzeral zle. Keiji si zrejme všimol môjho slintajúceho pohľadu a uškrnul sa.

,,Nemusiš dávať až tak najavo svoj záujem, vyzerá to úchylne," táto osoba si očividne podpichovanie dosť užíva.

,,Videla som aj lepšie," samozrejme, že som klamala, ale to on nemusí vedieť. Zaujímalo by ma, ako vyzerá taký Toshiro. Preč s týmito divnými myšlienkami, ide sa predsa hrať!

,,Dámy budú začínať," rozhodol Souta, aj keď Keijimu sa to poďľa jeho výrazu nepozdávalo. Je nejaký priveľmi súťaživý. Asi som prišla na jeho ďalšiu stránku. Obidve sme poďakovali Soutovi a usúdili sme, že lepšie bude, keď Nyoko začne.

Chopila loptičku do ľavej ruky a silou ju vyhodila vysoko do výšky. Keď už pomaly padala naspäť, dobre si to načasovala a odpálila. Mierila ku Keijimu, ktorý pravou nohou vykročil dozadu a odpálil ju ku mne. Pevne som zovrela raketu a zamerala som sa na loptičku. Kedže letela ďalej, bežala som do pravého rohu ihriska. V poslednej chvíli som ju odrazila. Ruka trošku zabolela, pretože nebola zvyknutá na takýto nápor. Bolesť som ale ignorovala a pozerala som na Soutu, ku ktorému loptička mierila. Vystrelila som slabšie, takže nemal vôbec žiadný problém s odrazeným. Za to Nyoko mala, pretože pri bežaní zakopla o vlastnú nohu a loptička nám spadla na zem.

,,Nyoko, si v poriadku?" starostlivo sa opýtal Souta. Chystal sa pribehnúť ku nej, ale zastavila ho.

,,Jasne, že som, nič to nie je. Jeden bod pre vás. Haru-chan, musíme to dobehnúť," videla som v jej očiach dva ohnivé plamienky. Bez váhania som prikývla. Podala im loptičku a postavila sa na svoje miesto.

Teraz bol na rade Keiji. Mala som tušenie, že táto lopta pôjde mojím smerom. A mala som pravdu. Loptička mierila trošku doľava, tak som sa tým smerom rozbehla. Vrátila som loptičku Keijimu a on ju odrazil k Nyoko. Urobila pár krokov dozadu a odpálila. Ako som ju tak kútikom oka pozorovala, niečo nebolo v poriadku. Bolela ju tá spominaná noha? Možno sa mi to len zdalo.
Akonáhle som sa zamyslela, loptička už bola na zemi.

,,Dva body pre nás," povedal s nadšením Keiji. Na jednej strane som bola rada, že je v dobrej nálade, ale na druhej strane ta hanba pred chalanmi a ten výsmech od Keijiho. Už to vidím pred sebou: Vedel som, že nie si dobrá v športe, ale že až taká, že nula bodov, prekvapila si aj mňa.
Tomu by som sa rada vyhla.
Ale aj tak som mala strach o Nyoko. Lenže keď som videla jej zápal do hry, nechcela som, aby sa jej len tak vytratil. Nechala som to teda tak a hra išla ďalej. Haruka, musíš sa sústrediť.

Ďalši bol Souta. Oproti minulému hodu bol tento slabší a išiel ku Nyoko. Nebola som teda jediná, ktorej sa to nepozdáva. Nyoko ale pokojne vystrelila ku Keijimu. Prekvapila ma sila, s akou loptička letela. Keiji ju ale ustál a prihral mne. Teraz bola moja šanca. Poriadne som sa zahnala a trafila som loptičku. Letela ku Soutovi. Letela ale príliš ďaleko, až ku bielej čiare. Prosím, nechoď za ňu! Moje prianie bolo vypočuté a loptička sa zastavila tesne pred čiarou.

S radosťou som podskočila a bežala som si ťapnúť s Nyoko.

,,Ešte by som sa tak neradoval, vedieme o bod," namietal Souta.

,,Bod je nič," povedali sme obidve naraz rovnako zapálene. Podišla som ku svojmu miestu a Keiji mi hodil loptičku. Trošku som znervóznela, pretože toto bude môj prvý hod. Ľavú nohu som dala dozadu, zaprela som sa o pravú a vyhodila som loptičku. Srdce som mala až niekde v krku, zrychlilo sa mi dýchanie a trpezlivo som čakala na správny moment. Loptička sa už vracala a tak som zakročila.

,,Haa!" vykríkla som a odpálila som. A úspešne!

,,Yes!" povedala som si sama pre seba. Keiji sa pousmial a loptičku predal Nyoko. Znova sa musela za ňou rozbehnúť. Mala som šancu sa pozrieť na jej štýl behania. Bol iný ako predtým. Jemne na ňu našlapovala, skôr používala ľavú. Bola som ohromená z toho, že aj napriek bolesti hrala ďalej a aj silno vystrelila.

Loptička mierila do stredu ihriska. Obaja sa rozbehli proti nej. Toto nedopadne dobre, povedala som si v duchu a čakala som na náraz, ktorý ale neprišiel. Nejakým zázrakom sa loptička od zeme odrazila doprava, čo obaja nečakali.

,,Kto tu povedal niečo o vyhrávaní? Dva, nula!" teraz išlo do tuhého. Záviselo od chyby niektorého z nás. Obidvom zmizli úsmevy z tvári a nahradil ich vážny pohľad.

Loptičku mala opäť Nyoko. Aj keď sa usmievala, cítila som z nej trápenie. Nemala som ju zastaviť? Čo ak ju to vážne bolí? Tieto otázky mi poletovali v hlave.
O pár sekúnd som dostala odpoveď.

,,Haló, je tu niekto?" počuli sme nám všetkým dobre známy hlas.

,,To je náš triedny, utekajme!" povedal potichšie Souta. Neváhali sme a rozbehli sme sa za ním. Všimla som si Nyoko, ktorá začala zaostávať. Souta ju uvidel a podišiel ku nej. Chytil ju jednou rukou za chrbát a druhou za nohy a už ju niesol.

,,Čo to robíš? Viem bežať aj sama," povedala prekvapene červenajúca sa Nyoko.

,,Myslíš, že som to nevidel? Porozprávame sa potom, teraz utekáme," ja s Keijim sme bežali napred a hľadali sme východ. Bohužiaľ všade bol len plot, ale ani to nás nezastavilo. Keiji už preliezal. Nebola som si tým práve najistejšia, no nemala som veľmi na výber. Opatrne som prešla na druhú stranu.

Souta pomohol Nyoko preliezť a on urobil to isté. Hneď sme si sadli na zem a počúvali sme prichádzajúce kroky. Zastali presne u nás. Na moment som prestala dýchať. Po chvíľke odišiel, ale aj tak sme sa neodvážili pozrieť, či už je preč.
Všetci sme naraz vydýchli.

,,Nehovorte mi, že sme tu celý čas boli bez dovolenia," Nyoko a Souta si začali pískať, akoby nič. Mala som to očakávať.

,,Hej, tornádo, uvoľni sa trochu," na Keijiho pripomienku som nemala chuť reagovať. Ale mal pravdu, máme aspoň zážitok.

Souta sa pozrel na Nyokinu nohu. Mala na nej modrinu a trošku jej opuchla.

,,Pôjdeme ku mne domov a tam to ošetríme."

,,Nemusíme, som v poriadku," naliehala Nyoko.

,,Na to zabudni, potrebuješ to ošetriť. Neboj sa na mňa občas oprieť, nenechávaj si takéto veci pre seba. Ked si bola menšia a udrela si si ruku, robila si to isté. Veď som tu pre teba, nechcem, aby sa ti stalo niečo zlé." Nyoko mala slzy na krajíčku. Jej líčka očerveneli a pritom sa sladko usmievala.

,,Ty si to pamätáš?"

,,Jasné, že áno? Predsa sme sa často hrávali, sú to jedny z najkrajších spomienok."

,,Souta.." Nyoko došli slova. Utrela si drobnú slzičku a zakryla si červené líčka. Že by mali medzi sebou aj iné púto?

Ahojte, po dlhom čase som tu opäť ja autorka. V prvom rade chcem poďakovať všetkým za úžasnú podporu, ani neviete ako ma to ženie dopredu. Zatiaľ sa ten dej vyvíja pomerne v dobrom zmysle, nemyslíte? Nyoko a Souta sú sladký :). Nejako nestihli dohrať hru, ktorá bola zatiaľ remíza, škoda no. Vopred ďakujem za všetky vote a krásne komentáre. Dúfam, že ste si užila kapitolku.

Vaša Maťa :).