Shut up, my stupid heart!

9. Otcov výsluch

Keď som zbadala Keijiho výraz, vedela som, že to neveští nič dobré. Priala som si, nech to berie s rezervou, no kto by si ale túto scénku bral s rezervou?

,,Keiji-kun, ja ti to vysvetlím," nadýchla som sa a pripravila som sa na najhoršie, ale on ma zastavil.

,,Nie, nič mi nevysvetľuj. Osobne by som sa nedivil, keby tvoj otec stál za dverami a toto všetko počúval, takže to necháme tak. Budem sa musieť spoznať s tvojim otcom, ale čo, sú aj horší rodičia," odpovedal znechutene Keiji. Aj tak som sa cítila previnilo, len mu sťažujem život.

Nyoko si ku mne prisadla a prehodila si ruku cez moje plecia. Široko sa usmiala a objala ma.

,,Neboj, bude to v poriadku, mne sa tvoj oco zdal fajn," povzbudivo povedala Nyoko.

Souta si zasa prisadol ku Keijimu a položil mu dlaň na pravé plece.

,,Musím uznať, že si trpezlivý. Toto na tebe obdivujem," pousmial sa Souta. Keiji striasol Soutovu ruku z jeho ramena.

,,Ešte začneš znieť ako nejaký sladký chlapček, čo po mne ide," Keiji stále hovoril v tom istom tóne. Aj skrz Nyokiné pekné slová som zo seba ten zlý pocit nestriasla. Som vážne hlúpa. Sklopila som pohľad ku zemi a postavila som sa. Napriek tomu, že som sa cítila dosť skleslo, som sa prinútila usmiať. Nechcem ich sklamať.

,,Idem dole za otcom, potom tam prídite," hneď ako som zavrela dvere mi úsmev opadol. Pomaly som zišla po schodoch do kuchyne, kde už ma netrpezlivo čakali rodičia. Otec mamu opäť provokoval a mama mu to vracala.

,,Miláčik, naša dcérka má konečne priateľa. Stáva sa z nej mladá žena, som na ňu tak pyšný," povedal oco s úžasom na tvári.

,,Počula som ťa až sem, to nie je jej priateľ. Ak by bol, vedela by som o tom," presviedčala ho mama.

,,Nemusí ti všetko hovoriť, v takomto veku si tínedžeri nechávaju veci pre seba. Stavím sa, že to je jej priateľ," uškrnul sa oco.

,,Dobre, dáme si stávku. Ak to je jej priateľ, uvarím ti tvoje obľúbené dango, ale ak nie, konečne opravíš pokazený kohútik v kúpeľni," bolo vidieť v maminých očiach chuť súperiť.

,,Dohodnuté," podali si spokojene ruky. Nejako mi nevadilo, že sa vlastne vsádzali na mňa. Aspoň som sa mohla pomstiť otcovi. Každopádne som niekedy neverila, že mame je 35 a ocovi 37, to ich správanie tomu veľmi nesvedčí. Priznávam, po tejto ich stávke som sa vo vnútri cítila o niečo lepšie. Rodičia ma neskôr uvideli stáť vo dverách a spýtali sa ma otázku života a smrti, či s ním chodím.

,,Posledný krát vám hovorím, že nie! Prečo by som aj mala? Spôsobujem mu len trapasy, ako by ma aj po tomto všetkom mohol chcieť. Plus, je tu niekto iný," poslednú vetu som povedala o niečo potichšie. Ostatné som zo seba vykričala. Mama sa na mňa ustarostene pozrela, otec mlčal. Otočila som sa na odchod, ked som ich uvidela. Nyoko, ktorá mala prekvapený výraz, Souta, ktorý sa snažil so mnou sympatizovať a potom tu bol Keiji. Ten bol z nich najviac v šoku. Toto už som nezvládla. Potlačovala som v sebe slzy, ktoré sa predierali von, bohužiaľ, už to nešlo dlhšie vydržať. Rozplakala som sa. Nechcela som, aby ma niekto takto videl, tak som radšej utiekla von.

Posadila som sa na čerstvo pokosený trávnik a nechala som slzám voľný priechod. To som vážne až taká hlúpa? Veď mu spôsobujem len problémy.

,,Daichi, mal by si ísť za ňou. Za prvé, prehral si stávku a za druhé, očividne si ju nahneval. Plus, dlho si sa s ňou poriadne neporozprával," počula som mamin hlas vychádzajúci z domu.

,,Nie, nechoď tu oci, ani nikto iný, prosím," zamrmlala som cez slzy. Akonáhle som počula zvuk otvárajúcich sa dverí, rozbehla som sa preč. Netušila som kam, ani kedy sa vrátim a ako im to celé vysvetlím. Jediné, čo som mala na mysli bol útek. Niekam, kde ma nikto neuvidí plakať. Nerada ukazujem svoju slabosť.

Dobehla som na neďaleke detské ihrisko. Sadla som si na voľnú húpačku a jemne som sa húpala. Pripomenulo mi to časy, kedy som tu chodievala s otcom a presne takto isto ma húpal. Slzy mi nebránili v úsmeve. Našťastie som na tom ihrisku bola sama. Teda dokiaľ okolo neprešla Yasu. Zapozerala sa na mňa, na čo som si hneď zakryla svoju uplakanú tvár. Pochopila, že ma odísť, ale pred tým povedala.

,,Robíš dobre, že svojimi slzami nikoho netrápiš, nech už plačeš pre čokoľvek, vyrieší sa to. Predsa len dúha nevznikne bez trošky dažďa." následne odišla. Prečo mi toto všetko hovorí? Veď s ňou ledva prehodím pár slov a ešte tu je tá záležitosť s Toshirom. Spomenula som si, ako som to rodičom povedala. Že tu je iný? Už sa v sebe nevyznám. Za takú krátku chvíľku sa predsa nedá zamilovať. Alebo áno? Jasné, že nie! Ach, čo som to spravila, asi by som sa mala vrátiť. Nechala som ich tam len tak samých, budú sa o mňa strachovať.

Rozhodla som sa pobrať späť domov, ale dorazil moj otec. Bežal celý spotený a kričajúc moje meno. Keď ma zbadal, pribehol ku mne a silno ma objal.

,,Haru, takto ma už nikdy nestraš. Prepáč za moje hlúpe pripomienky, mal som počkať, až mi to vysvetlíš. Bohužiaľ, taký som ja a nedokážem si pomôcť. Chcem ťa len vidieť šťastnú. Pohúpem ťa ako za starých časov, dobre?" V hĺbke duše som tušila, že to nemyslel zle. To by som ale nebola ja a musela som v tej chvíli hneď vybuchnúť. Takých rodičov som dostala pri narodení, poznám ich už päťnásť rokov. Znova som reagovala bez premýšľania.

Už som sa necítila zúfalo, postupne sa mi vracala radosť a spomienky z detstva. Nakoniec som rada, že som sem pribehla. Inak by som tento pocit opäť nezažila.

O pár minút prišli aj ostatní. Nyoko sa ma okamžite pýtala, či som v poriadku. Musela sa o mňa neskutočne báť. Potom sa pridala ku mne a Souta ju húpal. Keiji prišiel ako posledný. Mal ustarostený výraz. Že by sa aj on o mňa bál? Jeho reakcia mi prišla najdôležitejšia. Celé telo sa jemne triaslo. Otco ma na chvíľku prestal húpať. Keiji ku mne pomaly prišel. Položil mi dlaň na hlavu a úprimne sa usmial.

,,Toto už nerob, jasné?" pomaly mi prešiel po vlasoch. Neubránila som sa drobným slzičkám. Keiji spanikáril a začal konať. Dal sa do drepu a utrel mi slzu.

,,Nepláč, úsmev ti svedčí viac," odpustil mi? Nedokázala som tomu uveriť. Zhromaždil sa vo mne pocit, že ho musím objať. Skočila som do objatia, až som ho zhodila na zem. Bol celý červený.

,,Ďakujem, Keiji-kun, si úžasný kamarát."

,,Hej, takto mi to dokazovať nemusíš," ruky mal položene vedľa tela, no ja som ho aj tak nechcela pustiť. Z nejakého dôvodu mu bilo srdce ako splašené.

,,Skupinové objatie," Nyoko so Soutom sa pridali. Oco sa na nás len smial.

,,Aj tak nemením svoj názor," povedal si sám pre seba. Veľmi som mu nerozumela, no neriešila som to. Užívala som si objatie s priateľmi. 

Ahojte, aký máte názor na dnešnú kapitolu? Dúfam, že sa vám páčila. Trošku som vám bližšie predstavila otca a našu smutnú Haruku. Vopred ďakujem za všetky vote a komenty. Hore opäť krásna pieseň, odporúčam vypočuť.

Vaša Maťa :).