(NE)Cítiť

Nebojím sa

Malý chlapec sa chúlil pod posteľou. Bolo už po polnoci a z vedľajšej miestnosti sa ešte stále ozýval neutíchajúci krik hádajúcich sa rodičov. 
      Bál sa. Tak strašne sa bál zaspať. Bál sa, že mu spánok opäť privodí tú hroznú nočnú moru. Stačilo aby čo i len zažmúril oči už tam bola zas. Snívala sa mu presne v také noci ako bola táto. Rodičia sa hádali. Stačilo mu, keď si na tú moru spomenul už sa rozplakal.
      Bál sa vyjsť spod postele a ísť spať. Vedľa neho na druhej posteli spala jeho staršia sestra. Spala akoby sa nič nedialo, akoby nepočula žiadny krik.
       Bola taká statočná, vôbec sa nebála, no on...on sa bál a veľmi. Bál sa toho, že by otec ublížil mame, tak ako už veľakrát. V takýchto prípadoch tu preňho bola sestra. Upokojovala ho. Hovorila, aby sa nebál. A pomáhalo to.
       Teraz ju však nechcel zobudiť. Nemohol si dovoliť plakať. Nemohol si dovoliť spať.
        Krik neutíchal. Chlapec si nevedel predstaviť koľko mohlo byť hodín. No začal pociťovať únavu, viečka sa mu nekontrolovateľne zatvárali a on  vedel, že za chvíľu zaspí. Vyšiel teda spod postele a ľahol si.
       Spal.
       Ako mohol tušiť, so spánkom prišla aj nočná mora. Nočná mora plná kriku, smrti a krvi.
       S výkrikom sa zobudil. Bol uplakaný. Len tak sedel na posteli a pozeral, ako sa na vedľajšej posteli pomrvila sestra.
       Sadla si a zahľadela sa cez šero na chlapca. Nikto nič nepovedal. Nikto sa nepohol. Načúvali.
       V celom dome vládlo ticho, hádka ustala.
       Chlapcova sestra vstala a prešla k jeho posteli. Objala ho. Objímala ho až kým neprestal plakať. Chlácholila ho milými slovami.
       Zrazu sa po okolí rozľahol zvuk policajnej sirény. Obaja mierne poskočili, no hneď, ako si uvedomili, že je to len polícia si vydýchli. Policajti boli u nich na dennom poriadku.
       Začuli druhú sirénu, až teraz ich prepadol ozajstný strach. Bola to sanitka.
       Chlapec opäť vypukol v plač. Krokodílie slzy sa mu valili po lícach. Sestra ho pohladila po líci.
       ,,Neboj sa, medvedík. Bude to dobré." povedala a s týmito slovami opustila izbu.
       Chlapec sa postavil, aby povytiahol roletu. Chcel vidieť, čo sa deje vonku.
       Videl sanitku, policajtov odvádzajúcich otca v putách, sestru bežiacu za sanitármi s nosidlami. Niesli mamu, uvedomil si chlapec.
       Plakal.
       Bál sa. Tak strašne sa bál.
       Najradšej by sa rozbehol za sestrou. 
       Zvalil sa na zem, na kolená. Plakal dlhú dobu. Plakal až ho začalo bolieť brucho. Plakal až sa z plaču stal kašeľ. Už nevládal a napriek tomu nevedel prestať.
       Nevedel koľko času prešlo, kým sa konečne vo dverách zjavila sestra.
       Vedel, že plače. 
       Podišla k nemu a pritiahla si ho do náručia. Pritisla si ho k telu, čo najviac to šlo. 
       Po chvíli sa chlapec odtiahol. ,,Bojím sa."
       ,,Neboj sa, bude to v poriadku, všetko bude v poriadku. Ja ťa ochránim."
       ,,A čo mama?"
       ,,Aj tá. Bude na teba dávať pozor, ale nejaký čas sme na to len my dvaja."
       ,,Ona nás opustila?"
       ,, Nie tak celkom."
      ,,Aj ty ma opustíš?"
      ,,Nie, medvedík. Ja budem tu s tebou. Neopustím ťa. Nikdy. Neopustím ťa, dokým to sám nebudeš chcieť. Ľúbim ťa, medvedík." Vtisla mu pusu do kučeravých vlasov. ,,Som tu s tebou. Aby si sa nebál." Chlapec sa pousmial a zotrel sestre kotúľajúcu sa slzu. 
      ,,Kým si tu so mnou...Nebojím sa."