Bola búrková noc. Víchor otváral okenice na domoch, váľal stromy, ničil všetko naokolo. Všetci boli poschovávaní v domoch. Celé mesto spalo. Nikto sa nechcel pozerať na tú skazu vonku. Len jeden chlapec stál v tú noc vonku na móle a pozeral na rozbúrené more. Vietor mu prefukoval oblečenie. Studený dážď bil do tváre.
V tej chvíli nezáležalo na tom, ako chlapec vyzeral. Koľko mal rokov, dokonca nezáležalo ani na tom, ako sa volal. Kto to bol. Na ničom takom nezáležalo.
Chlapec rozmýšľal, aké by to bolo...stáť v mori. Bolo by studené, ako dážď v jeho tvári? Aké by bolo nechať sa unášať morom? Aké by bolo, keby ho strhli vlny? Aké by bolo, keby jeho telo rozmliaždilo o skaly? Aký by to bol ? ....cítiť sa slobodný.
Chcel byť slobodný.
Chcel zabudnúť na minulosť.
Nemyslieť na budúcnosť.
Za svojho života si toho prežil dosť. Zlého. Prišiel o rodinu, priateľov, dokonca aj domov. Nemal nič. A predsa mu niečo chýbalo. Cítil sa byť príliš spútaný. Dobiehala ho minulosť, zožierala prítomnosť a na budúcnosť radšej ani nemyslel. Chcel byť len slobodný.
Aký je to pocit...necítiť nič...byť voľný?
Nezáležalo mu na ničom. Chcel sa zbaviť minulosti. Prítomnosti. Budúcnosti.
Pristúpil k okraju móla. Chcel vykročiť.
Zastavil sa. Zastavil ho pocit, že sa musí otočiť.
Na druhom konci móla uvidel svoju milovanú. Smutne sa na ňu usmial. Vedel, že to muselo prísť. Toto bolo jeho zbohom. Jemne jej naznačil ústami jediné slovo Prepáč. Dúfal, že mu niekedy odpustí.
Možno to bude ešte dnes v noci. Možno zajtra. Snáď o pár rokov. Možno až na smrteľnej posteli.
Otočil sa. Vykročil. Pocítil slobodu.
More ho strhlo.
Dievča vykríklo a rozutekalo sa ku koncu móla, na ktorom pred chvíľou stál chlapec. To si bol až taký zlomený? Prepáč, neuvedomila som si to.
Pozeralo na obraz rozbúreného mora, ktoré unášalo chlapcovo telo.
Dievča plakalo. Plakalo dlho. Ešte aj po tom čo búrka ustala. Aj po tom čo noc vystriedal deň.
Tak si to predsa chcel.
Dievča sa pri tejto myšlienke usmialo. Rešpektovalo jeho rozhodnutie. Utrelo si slzy z tváre. Posledný raz pozrelo na more.
Odišlo. Nechalo ho tam.
Konečne bol slobodný.
ŞİMDİ OKUDUĞUN
(NE)Cítiť
Kısa HikayeĽudia sú zvláštni. Odmietajú, ale keď sú odmietnutí plačú. Nemilujú, ale keď nie sú milovaní, rúcajú sa. Ničia ostatných, ale keď niekto začne ničiť ich, sťažujú sa. Ľudia sú nepochopiteľní a asi budem znieť šialene, ale ešte stále som nestratila ná...
