(NE)Cítiť

Mozog klame

         Muž v stredných rokoch sedel na pohovke. V ruke mal pohárik s whisky a pohľad upieral na ženu sediacu oproti.
         Žena o niečo mladšia ako muž sedela oproti s prázdnym pohľadom upretým na zem.
         Prečo to spravil? Pýtal sa sám seba muž. Prečo ich len počúval?
         Ubíjalo ho ženino mlčanie, aj keď vedel, že je to jeho vina.
         Mohol len sedieť a premýšľať nad tým, ako napraviť tú hroznú chybu...lenže to sa už nedalo.           Nebolo nič, čo by mohol urobiť.
         Dopil whisky, vstal a podišiel k oknu hotelovej izby. Z vtáčej perspektívy hľadel na mesto.   Ticho hotelovej izby prehlušovali len hlasy, ktoré nepočul nik, len muž. Muž sa utápal vo svojich vlastných skazených myšlienkach. Nič iné mu totiž nezostávalo, to bolo jediné, čo mohol robiť.
         Dobre si uvedomoval, že hádka so ženou bola nezmyselná. A už vlastne aj zabudol, čím sa začala. Nad touto myšlienkou sa uškrnul. Nemohol to napraviť. Nemohol zmeniť už nič. Vrátane jeho samotného.
          Nemohol ich prestať počúvať. Bolo toho veľa. Mal pocit, že mu vybuchne hlava. Musel spraviť, čo mu radili. Priečilo sa mu to, no hlasy boli napokon hlasnejšie než jeho vlastný. A tak to spravil.
          Bol odporný, vedel o tom, no to mu k zmene nijako nepomohlo.
          Ona sa ho snažila zmeniť, verila v neho a on zas veril v to, že dobrý človek z neho v živote nebude. Vedel, že sa ich nezbaví. Nemyslel si však, že je až na toľko skazený, aby jej tak ublížil.                 Človek sa jednoducho mýli. Dokonca aj v sebe samom.
          Od kedy jeho žena naposledy prehovorila ubehlo už niekoľko hodín.
           Z muža už dávno opadla zlosť.
           Podišiel k žene a nežne ju pohladil po dlani.
           Doprosoval sa jej pohľadu, no ona naňho ani len nežmurkla. Nemohla. A on zas oľutoval, čo jej urobil. Bodlo ho pri srdci, keď si na hádku spomenul. Nenávidela ho. A aj on sa nenávidel. Ako sa on strašne nenávidel!
           Opustila ho aj tá posledná kvapka sily a on si musel ísť sadnúť naspäť, na svoje pôvodné miesto.
           Sedel tam bez najmenšieho pohybu. Nevedel ako dlho. Až kým sa neozvalo búchanie na dvere.
        ,, Ďalej." povedal muž slabo.
        Dvere sa otvorili a dnu vošla mladá upratovačka.
         Z hrdla sa jej vydral krik. Vystrašený krik. Keď doznel nevládala sa pohnúť, len nemo civela na dokaličené telo mŕtvej ženy.
         Muž si znovu pri pohľade na jeho ženu a upratovačku uvedomil akú strašnú vec spravil.
         Kým upratovačka vybehla z izby, aby zavolala políciu, muž sa postavil.
         Neváhal. Tento raz sa rozhodol sám.
         Nemuseli mu napovedať hlasy. Nemuseli ho nútiť.
         Prešiel k mŕtvej žene a vzápätí vytiahol z jej hrude nôž, ktorým si okamžite bodol do brucha. A potom raz. A ešte raz. Až kým nepadol v bolestiach na zem a nevládal vstať.
         Muž umrel.
         Umrel s vedomím, že to musel urobiť, pretože by ho inak celý život zožieral pocit viny.
          Čo nevedel však bolo to, že jeho žena nikdy neexistovala a upratovačka v ten deň nevošla do izby, nevedel, že policajti sa dostavali až o pár dní neskôr, keď ho hotelový personál našiel vykrvácaného pri dotrhanom kresle.
          Nevedel, že všetko to bolo len v jeho hlave...