(NE)Cítiť

Malé zázraky

Bol krásny Vianočný večer, za oknami pofukoval sneh a ja som sedela v obrovskej kancelárii za počítačom. Ako každé Vianoce ani tieto som sa nikam nechystala, nemala som žiadne plány a tak som trčala v práci. Viac som však pozorovala sneh vonku než pracovala.
        Všetci kolegovia a kolegyne už odišli domov osláviť Vianoce – určite so svojimi rodinami, deťmi... Jeden čas mi to prišlo strašne smutné. Pretože všetci niekoho mali, niekoho komu na nich záležalo, len ja som bola sama. Áno, ľutovala som sa. No po čase moju ľútosť voči sebe vystriedal odpor. Znenávidela som to, že nenávidím svoju samotu. Takže som sa v tieto sviatky vždy zamestnala, nabalila si čo najviac práce, aby som na to nemusela myslieť, pretože keď pracujete na niečom nestíhate myslieť na niečo iné.
        Buchnutie dverí ma vytrhlo zo zamyslenia, vrátila som sa k svojej práci na počítači. Myslela som, že prišla len upratovačka, no potom niekto podišiel k stolu oproti môjmu.
        Zdvihla som hlavu, aby som pozdravila svojho kolegu. ,,Ahoj, čo ty tu? Neoslavuješ snáď s rodinou?"
        Usmial sa na mňa a odpovedal: ,,To isté by som sa mohol spýtať ja teba." Sadol si oproti mne na svoje miesto. ,,Si strašná workoholička." Ukázal na mňa prstom, aby svoje slová nejako zdôraznil.
        ,,Nie som! Len nemám s kým tráviť Vianoce."
        ,,Heh," smutne sa zasmial, ,,tak to sme dvaja." Odvetil a ja som premýšľala, ako je možné, že niekto ako on – dobre vyzerajúci muž v najlepších rokoch – nemá s kým oslavovať. Nedalo mi a musela som sa ho na to spýtať. ,,Ako je to možné? Určite sa nájde niekto s kým by si Vianoce mohol stráviť."
        ,,Možno by sa vážne niekto našiel." Postavil sa a natiahol ku mne ruku. ,,Nechceš zájsť na večeru?"
        Usmiala som sa a pokrútila hlavou. ,,Nemyslela som tým seba. Mám prácu." Jasné, že ani ja som nechcela byť sama, ale taktiež som odmietala prijať niekoho spoločnosť. Vedela som, že sa ma to spýtal len zo slušnosti a pre nič iné.
         ,,Prosím ťa, práca počká. Pôvodne som si sem prišiel len pre papiere, čo som si tu zabudol, tiež som sa chystal pracovať, ale doma. A povedal by som, že táto situácia je znamenite ironická. Dvaja nie workoholici, ktorí sú zabraní do práce, napriek tomu, že pracovať nechcú a nechcú byť sami, by mohli byť spolu – aspoň v tento sviatok – no jeden z nich to aj tak odmieta." Začal mi tam prednášať tie jeho úžasné filozofické úvahy, medzi tým ako sa obliekal.
        ,,Si si istá, že nechceš ísť?" spýtal sa, keď si obmotal šál okolo krku a vzal do rúk papiere.  Vedela som, že mám poslednú šancu a tak som na to kývla. Predsa len mal pravdu. Nechcela som byť sama, tak ako on. Vstala som od počítača, hodila na seba kabát a pobrala sa za ním.

        ,,Laura, ďakujem, že si sem so mnou išla." Povedal mi, po tom ako sme si objednali našu veľkolepú večeru v čínskej reštaurácii.
        ,,To nestojí za reč. Myslím, že by to spravil každý, kto nikoho nemá."
        ,,Za to nemusíš mi nám to obom v kuse pripomínať. Myslím, že obaja dobre vieme ako na tom sme." Vyčítavo sa na mňa zahľadel. ,,Ale teraz vážne. Naozaj ďakujem. Nebyť teba v tej kancelárii sedím doma a pracujem."
        ,,No nebyť teba, Kevin, robím to isté." Zasmiali sme sa.
        O chvíľu neskôr nám doniesli jedlo, pripili sme si a rozprávali sa o našich nepodarených rodinách, ktoré nevídame z rozličných dôvodov, o práci, jedle, koníčkoch, kolegoch až sme prešli k otázke: ,,Veríš na zázraky?" spýtal sa ma Kevin a ja som musela dlho premýšľať, hlavne preto, aby som nepovedala nejakú hlúposť.
         ,,Jasné, myslím, že aj keď sú isté veci, ktoré nám prídu...obyčajné, niekomu sa môžu zdať zázračné. A taktiež tu sú veci, ktoré si neuvedomujeme, ale sú to malé zázraky." Áno, tak nejako by som nazvala aj našu situáciu – Malý zázrak. Bol to predsa zázrak, že sme sa stretli v tej kancelárii a taktiež bol zázrak, že som súhlasila. Nie som človek, ktorý by len tak súhlasil, že so skoro neznámym človekom strávi Vianoce, ale cítila som niečo ako postrčenie, nenápadný tlak v hrudi, ktorý mi navrával, že mám súhlasiť.
        Kevin chápavo prikývol. ,,Áno, aj ja na ne verím. Keby sa totiž zázraky nediali nebol by som tu teraz s tebou a nezistil aká si vlastne úžasná. Pracujeme spolu už rok, ale za celý čas sme spolu prehodili len niekoľko zdvorilostných fráz. Som naozaj rád, že sa tento zázrak stal a prial by som si, aby sa dial aj naďalej každý rok." Vrelo sa na mňa usmial a chytil ma za ruku.
        ,,Mám to brať ako žiadosť o ruku?" zažartovala som.
        ,,Na to je snáď ešte čas."
        ,,A na vzťah ešte skoro." Teatrálne som si odchlipla z vína.
        ,,Možno máš pravdu. Ale musíš uznať naše stretnutie bol Vianočný zázrak a tie vždy niečo znamenajú."
        ,,Dobre, tak teda poďme zistiť, čo náš zázrak znamená!" Vyhlásila som a stisla mu ruku, ktorou ešte stále držal tú moju. Usmievali sme sa jeden na druhého a ja som pri tom dokázala myslieť len na jedno. Prosím, buď ten pravý.