Ukradla si mi to najvzácnejšie, čo si mohla a srdce to nebolo. Aj keď by som si prial, aby to bolo srdce, to by bolo menej bolestivé.
Nenávidím ťa za to, ako si len mohla?!
A ja? Ja som ti ako mohol uveriť? Miloval som ťa!
A ty?
Ja neviem, som z toho zmätený. Neviem, čo si o tebe myslieť. A čo si vlastne myslíš ty? Mala si ma rada? Ak áno, tak prečo si mi tak ublížila? Prečo si mi vzala niečo, čo malo patriť len mne? Prečo si zo mňa spravila toto?
Hlavou sa mi mihajú myšlienky, zatiaľ čo tupo hľadím na svoj odraz v zrkadle. Snažím sa spomenúť si, ako sa to vlastne začalo a prečo to vlastne skončilo, no bez jednej mojej časti je to ťažké.
Nedáva mi na výber niečo cítiť. Zostali len matné spomienky na to, čo som v posledných minútach cítil.
Nedokážem rozumne myslieť...musím to nejako vyjadriť. Musí to vyjsť na povrch...
Zjavila si sa ako blesk z jasného neba.
Sálal z teba pokoj a neha.
Pre ostatných neviditeľným démonom si bola.
Pre mňa zo začiatku len nočná mora.
Ja bol som za teba rád.
Hoci nevidel som ťa smiať.
Postupne vzbĺkli moje city,
hoci vedel som, že človek nie si ty.
Bytosť z iného sveta.
Teraz však už niet ťa.
Veril som, že nikdy ma nezradíš
a moje city nikdy nevyzradíš.
Zostal som však sklamaný.
Celý čas som bol klamaný.
Vedel som, že neostaneš,
no dúfal som, že neokradneš.
Vzala si mi rozum, srdce, nehu.
Nestálo to za tú zmenu.
Ukradla si mi toho viac
a utiekla na mesiac.
Ja uvidel som toho démona
a myslel pri tom na teba.
Dušu už viac nemám.
Ani už za tebou neutekám.
Myslel som, že tvoje city pravé sú.
No ukázalo sa, aké klamné sú.
Brala si si čo si chcela
a na mňa pri tom nemyslela...
Zostal som len tak stáť.
Nemal som sa kam hnať.
Ty odišla si
a ja zostal som sám.
Bez lásky, bez duše,
vo svete plnom útrap.
Oklamaný, okradnutý, úplne sám.
No už viem, že láska je klam.
Myslela si len na seba.
Hľadela hlavne pred seba.
Za domovom sa ti cnelo
a vo mne už to citmi nevrelo.
Ako by mohlo?
Koho by to nezmohlo?
Fakt, že pre svoje dobro,
konala si podlo.
Bola si len lžou.
Opantal som sa ňou.
Nechcel som už sám kráčať tmou.
No, ty, zradný démon snov, bez citov a slov.
Odišla si a nechala ma znovu samého kráčať tmou.
Už som len s ňou.
Bez lásky a snov.
Bez duše a s tmou.
Bez démonky falošných sľubov a slov.
ČTEŠ
(NE)Cítiť
PovídkyĽudia sú zvláštni. Odmietajú, ale keď sú odmietnutí plačú. Nemilujú, ale keď nie sú milovaní, rúcajú sa. Ničia ostatných, ale keď niekto začne ničiť ich, sťažujú sa. Ľudia sú nepochopiteľní a asi budem znieť šialene, ale ešte stále som nestratila ná...
