Život s prichuťou vanilky

Nie!!

"Ehmm no......Adry vieš" začal otec a nachviľu sa odmlčal. "Čo viem....čo to ma cele znamenať." začala som kričať.

"No s mamou sme sa zhodli že ti to nepovieme ale......sťahujeme sa o ulicu ďalej lebo nas vyhodili a Moskva preto lebo sme tam zdedili vilu.....do ktorej sa po istom čase budeme sťahovať." Viac som nepotrebovala počuť. "Nie!!! To nikdy!!!" zakričala som a s očami plnými slz som utiekla. Vyšla som na ulicu a dala som sa do behu. Utekala som, plakala som, snažila som sa dostať preč...čo najďalej aj keď ma už po hodnej chvili bolely nohy. Nie to mi nemôžu urobiť!! Toto nie! Ja otiaľto neodídem!! Nie žiadna Moskva tam ma nedostanu aj keby mi mali dávať milionove vreckove na mesiac. Niee! Teraz keď mam konečne chalana svojich snov. Teraz keď sme s babamy vihrali nad barbinami. Teraz keď sa nam tie kurvy chcu pomstiť. Teraz keď konečne mam to po čom tužim .....teda šťastny život. Nie! To nedovolim!!!!!

Zastavila som a zistila som že som na mieste kde ma zobral Josh. Som na ranči jeho otca. Utrela som si slzy z tváre a rozhodla som sa isť domov.

Konečne som aa dotrepala pred barak. Tam stali Chrisy,Sarah, Liam, Niall a Josh. Chceli ma isť hľadať. V tom si ma všimol Josh. Pribehol ku mne a silno ma objal. Ja som sa mu vtisla do naručia. Po chvili som zufalo prehovorila....musela som to dostať zo seba. "Ako mi to mihli urobiť. Ako mi mohli týždeň klamať źe su v Moskve a oni boli len o ulicu ďalej????. Ako môžu mi to len tak oznámiť že po určitom čase sa do tej vili v Moskve odsťahujeme???? Ja to nechcem. Keby že mi normalne povedia že sa sťahujeme o ulicu ďalej a nehrali tu divadielko bolo by to lepšie. Ale ja do Moskvy nechcem isť.....ako by ju nemohli predať. " A slzy mi už stekali po tváry. "Neboj sa ja to nedovolim. Tiež nechcem o teba prisť." povedal Josh a zotrel mi slzy z tváre. "Už neplač. Tvoji rodičia su hore a chcu sa s tebou porozprávať.....mi ťa počkame u Liama. Potom sa ešte uvidi ako." ......"Dobre idem tam ...som zvedava ako mi to vysvetlia. Budem rada ak na mňa počkate.....asi budem potrebovať rozveseliť." "Dobre už choď s ostatnymi to ešte dohodnem." ...povedal a ja som sa už vybrala na túru schodmi. Vošla som do bytu, kde ma už čakali mama s otcom.

mama: "Adry nechceli sme ťa s otcom zaťažovať. Chceli sme to najprv vyriešiť a potom sa s tebou porozpravať. Chceli sme to vyriešiť tak aby sme sa nemuseli sťahovať do Moskvy." slzy mi začali tiecť po tvary.

Adry: "Takže do Moskvy musime isť??? Nie ja nikam nejdem. Ako keby ste mi povedali normalne že sa sťahujeme o ulicu ďalej a do žiadnej Moskvy tak to prežijem. Lenže ja sa svojho života nevzdam. Sťahovať sa o ulicu ďalej prežijem. Ale Moskva.....toto už nie. Tu mam ľudi  .....užasnych ľudi akych možno v Moskve nestretnem. Tu je môj život....šťastny život a aj keby som mala žiť pod mostom pri rieke na kraji mesta tak som šťastnejšia ako v Moskve...Lebo budem tu. A vôbec to sa neda ta vila predať??? Ja do Moskvy nejdem a aj keby ste ma mali ťahať s buldozerom stadiaľto nepodari sa vam to."

otec: "Nad predajom vili sme ani neuvažovali. Ta vila je nadherna a bola by škoda sa jej vzdať."

Adry: "Aj môj život jw nadherny a je škoda sa ho vzdať. Je mi jedno ako to vyriešite ale ja do žiadnej Moskvy nejdem. Ani keby ste mi mali davať milionove vreckove. Tu mam partiu ľudi...... kone a preteky, proste to čo milujwm a čoho sa nechcem vzdať je tu. Tu v tomto meste. Moskva to nenahradi." Mama ešte niečo argumentovala ale už som to neriešila. Otočila som sa a išla som sa prejsť. Bolo mi jedno ako to vyriešia aj keby som mala byť bezdomovec z tohto mesta neodidem. Veď som tu 17 rokov žila a teraz mam isť preč?? Nie ....to nedovolim!! Ja sa nevzdam!!

Tak a je to tu. Som rada že to ešte niekto čita. Uvažujem už nad tym že s tymto pribehom skončim. Ale niečo ma drži ešte že je potrebne pisať tento pribeh ;)