Dôverujem Ti

11.časť

Mac
Šiel som domov lebo som vedel ,že nemá význam bežať za Leou,aj tak ma už nemiluje,veď som obyčajný kretén a debil. Už 2 dievčatá ma pred jej školou pobozkali a oboje videla. Som ten najhorší chalan na svete.

Celú cestu domov som preplakala s myšlienkami,že už s Leou nikdy nebudem. Keď som prišiel domov zakričal som otcovi,že už som doma a šiel som do izby.
V izbe som si ľahol na posteľ a začal znovu plakať a rozmýšľať nad tým aký som kretén.

Pobral som sa do kúpeľne a sadol si na zem. Znovu a znovu som plakal. Už som to nevydržal a zobral som si žiletku. Nechcem už viac ničiť životy dievčatám. Tak ho skončím a všetci budú spokojný,aj tak som úplne nepotrebný na tomto svete.

Priložil som si ju k ruke ,pritlačil a rýchlim pohybom urobil dosť hlboký rez. Zopakoval som to asi 10 x na jednej a 5x na druhej . Potom som už nevládal,oči sa mi zatvárali a ja som si hovoril,že je koniec. Počul som už iba otcov hlas a ako plače. Bolo mi to trochu lúto no nik už to späť nevráti.

Lea
V tom momente do mňa niekto narazil. Ano bolo to auto. No našťastie ma neprešlo celú len do mňa dosť silno udrel. Padla som na zem a udrela si hlavu. Na viac si už nevspomínam.

****

Zobudila som sa. Okolo mňa bolo dosť prístrojov. Pootočila som pomaly hlavou a pozrela sa kde som. Všimla som si,že tam sedí ..počkať kto? Mac!? Ja som zomrela či?! Keď som ho uvidela ,všimla som si ,že skoro spí a že má celé obviazané ruky. Bola som rada,že ho vidím no zároveň mi bolo lúto čo si spôsobil kôli mne.
O chvíľku sa prebral,pozrel na mňa rozospato no ani nie za sekundu mal oči roztvorené a plne islričiek.

"Lea!"
"Mac,kde to sme? A prečo som tu?"
"Neboj,si v nemocnici,zrazilo ťa auto a mala si menší otras mozgu. No a zlomila si si ruku asi pri páde.
Som rád ,že si v poriadku!"
"Aha,Mac a prečo si to spravil?" Pozrela som na jeho ruky.
"Lebo som obyčajný kretén a debil,tu fotku čo som ti "poslal" som neposielal ja ale Bett a ona ma z ničoho nič pobozkala a jej asi kamoška to hneď odfotila."
"Bože Mac,a prečo si mi to nenapísal? Alebo proste nejak nedal vedieť? Prečo si spravil zrovna toto,veď si mohol zomrieť!"
Povedala som so smutným hlasom.
"Odpusť mi to,už to nikdy neurobím"
Keď to povedal nahol sa ku mne a pobozkal ma.
"Milujem ťa" povedal a usmial sa.
"Ja teba tiež" usmiala som sa.

O chvíľku prišli do izby sestričky. Pýtali sa ma ako sa cítim,či sa mi netočí hlava a tak. Povedala som ,že mi je už dobre a že som v poriadku. Sestričky odišla a do izby vošla moja rodina a Miška s Tinusom. Veľmi som sa tomu potešila.
Všetci sme tam boli a rozprávali sa.
"Kedy pojdem domov?" Spýtala som sa.
"Už pozajtra by ťa mali pustiť" povedala mamina.
"No dobre. A Mac ty si tiež ešte v nemocnici alebo ťa už prepustili?"
"Ja som ešte ako pacient. Stratil som príliš krvy ,tak mi musia dávať transfúzie a má to šťastie ,že mám dvojičku" usmial sa na Tinusa.
"Aha,a kedy pôjdeš domov?"
"Keď pôjdeš ty" usmial sa.

Miška
No tento deň fakt nebol ľahký,Mac sa dorezal ,Leu prešlo auto. Ach no,som rada,že všetci sú živí a zdravý.
"Tinus?"
"Áno?"
"Nepojdeme sa preisť. Prevetrať hlavy a len tak mi dvaja?"
"Možme,budem rád"
"Tak pojdeme sa rozlúčiť s Leou a Macom a možme ísť"
"Okej"

Tak som šla za Leou do izby a povedala jej,že ideme s Tinusom preč. Potrebujem si z dnešných událostí prevetrať hlavu a odpočinúť si od toho stresu. Zavolám mamine,že zajtra nechcem ísť do školy,že je toho na mňa priveľa. Tak som aj spravila. Mamina povedala,že to chápe a do konca týždňa možem byť doma. Ona ide aj tak na služobnú cestu aj s ocinom. Aspoň budem mať dom pre seba.

Tinus sa tiež rozlúčil s Leou a Macom a pobrali sme sa smerom do parku. Po ceste sme sa rozprávali o tom ako som sa stala MMerkou a ako dlho ich už poznám aaa tak. Keď už sme boli v parku ,zastavili sme sa pri stánku s cukrovou vatou. Tinus kúpil jednu veľkú a tú sme spolu jedli.

Ako sme tak šli ,zazreli sme lavičku tak sme si šli sadnúť a porozprávať sa.

Tinus
Sadli sme si s Miškou na lavičku ktorú sme po ceste našli. Chvíľku sme sa rozprávali o tom,čo kto robil,keď bol malí,potom som ju učil po Nórsky a ona mňa lepšie po Slovensky. Dosť sme sa nasmiali.

"Milujem ťa Miška,si to najúžasnejšieho dievča a nikdy som tak milé,divoké,šikovné,múdre a krásne dievča nevidel. Normálne mi je lúto,že som ťa nestretol skôr. Za tú dobu od kedy sme tu na SK som si ťa príliš obľúbil a stále spoznávam teba a aj seba. Si dokonale dievča. A už keď sa tu tak rozplívam tak som sa ťa chcel spýtať,či sa nestaneš mojim šťastím a nebudeš somnou chodiť?."

Hej sme spolu už asi mesiac ale nikdy som sa jej nespýtal či bude mojou princeznou,mojim šťastím a mojim životom.

"Tinus,ja ja ani neviem čo ti na to povedať,samozrejme že budem ,milujem ťa asi ten ten najdokonalejší chlapec na svete!"

V tom som ju chytil a pobozkal. Dosť vášnivo sme sa bozkávali a keď sme sa odtiahli ,silno sme sa objali. Potom som vybral krabičku v ktorej bol menší darček. Nie ,ešte ju nejdem žiadať o ruku . Predsa len má 15 a bolo by to asi skoro. No verím,že aj túto chvíľu sňou zažijem.

"Láska toto je pre teba" podal som jej krabičku.
"Čo to je?" Povedala s iskramy v očiach.
"Pozri sa a uvidíš" uchechtol som sa a sledoval ako to otvára.

"Bože Tinus! To si nemusel! Je je naaadherný" Bol tam totiž prsteň zo striebra v tvare srdiečka.

"Nemusel ale ja som chcel" zobral som jej prsteň a nasadil jej ho.
"Ďakujem" povedal so slzami v očiach.

Taaak to bude na dnes asi všetko. Príbeh má 1040 slov tak som sa asi 1.krát poriadne rozpísala. Dúfam sa Vám časť páčila a čakajte ďaľšiu. Za chyby sa ospravedlňujem! Tak zatiaľ paa❤️