Dôverujem Ti

41. Časť

Tinus
"Čau Erik,diki,že môžem u teba prespať. Si moja doslovná záchrana"
"To je to najmenej,a čo si sa so Sonniou pohádal?"
"Prosím ťa..Kvôli nej som stratil to najcennejšie čo som mal.."
"Čo prsteň?"
"Ah..ty si riadny debil vieš o tom,že? A nie stratil som kvôli nej Mišku. Správal som sa ako totálny magor a prišiel som aj o rodinu a priateľov...Je mi to celé lúto a chcel by som aby sa všetko vrátilo do starých koľají.."
"No chlapče,nevylievaj mi tu srdiečko lebo sa asi rozplačem a havarujeme. Ale čo ti k tomu možem povedať,je že ti budem držať palce aby sa všetko spravilo tak ako má. No ver nebudeš to mať ľahké.."
"Ja viem.."

Týmto skončil náš dialóg s Erikom. Som rád,že možem ísť k nemu. Nemusím teda spať na ulici. Zajtra o 12:45 mi ide lietadlo z Osla do Bratislavi.
Vôbec neviem ako mám priisť domov. Nemôžem len tak priisť "čaute som doma! Viete Sonnia ma podvádzala tak som sa vrátil.."
Normálne ,že na nervy som z toho.

***

"No dúfam ma sem prijdeš ešte pozrieť!" Povedal mi Erik.
"Samozrejme,som normálne aj zabudol aká je s tebou sranda. Aj ty musíš ale potom priisť niekedy na slovensko."
Dosť dlho sme sa bavili o všeličom. Smiali sme sa ale mali sme aj vážnu tému. Zistil som ,že aj on má už za sebou nejaké tie vzťahy. Vraj sa pred dvoma rokmi rozišiel s jednou super babou,lebo ona ho podvádzala. Bolo mi ho lúto ,lebo bolo vidno ,že ju mal rád.
Niekedy proste treba vo vzťahu aby si ľudia povedali "DÔVERUJEM TI" a aby to aj tak dodržali. Ja som to porušil.

Všetko mi to teraz docvakáva. Bol som strašný debil a teraz neviem ako to napravím.

***

"Držím palce,ozvy sa mi ako to dopadlo" povedal mi Erik keď som vystupoval z auta na letisko.

"Ďakujem teda,ty sa drž a určite sa ešte ozvem!" Dopovedal som a zavrel dvere.

Samozrejme som si ešte vytiahol kufre a upaľoval na letisko,lebo ako zvyčajne,som nestíhal.
Keď už som bol na letisku ,prešiel som si kontrolov,odovzdal kufre a šiel si sadnúť do lietadla. Neskutočne sa bojím ale zároveň aj teším. Som zvedavý na reakcie a taktiež som pripravený na všetko. Dokonca aj nato,keby ma zas poslali kam tam ďalej.

Nastúpil som si do lietadla,zamieril si to na svoje miesto. Bože ja viem,že som spravil veľkú chybu a veľa chýb ale toto si si mohol odpustiť. Dostal som totiž miesto vedľa dajakých malých detí. Jedno Hučalo viac ako druhé. Tak toto bude ešte dlhá cesta.

Marcus
"Lea pohni,šak nemôže na nás čakať do zajtra!"
"Veď už ideem"

Keď Lea asi po 100 rokoch zišla dolú,zobrali sme veci a šli na taxi,ktorý nás čakal asi 20 min.pred domom.

"Na stanicu poprosíme."
"Okey"

***

Už sedíme v lietadle. Fajne nám otec vybavil. Je tu ozaj všetko.
Samozrejme čaká nás ešte dlhá cesta a ešte dlhší deň.
Úprimne dosť sa obávam jeho reakcie. Dlho sme sa nevideli a vôbec si ho neviem už ani predstaviť. Ale verte ak ma naštve tak mu tak pekne poviem svoje a tej Sonnie tiež.

"Maaaarcuuuus,počúvaš ma vôbec?"
"Leuš,prepáč veľmi som sa zamyslel,čo si vravela?"
"Že ty sa nebojíš?"
"Bojím"
"A čoho najviac?"
"Reakcii,chcem aby sa vrátil domov."
"Mmm..aj ja sa bojím..ale skôr reakcie od Mišky. Čo keď nám to bude mať ešte za zlé?"
"Nepredbiehaj události. Ešte ani nevieme čo bude s tým Tinusom."
"To je pravda no. Ale aj tak...Inak možem si dať aj niečo?"
"Samozrejme."