Prišla sláva A láska razom zmizla z jeho života

1.

O tri roky neskôr po Jordanovom odchode

Unavene zo seba zhodím zásteru s logom bistra v ktorom som zamestnaná odkedy sme sa s Avou rozhodli žiť samostatne.

Reálny život na svoje náklady je dosť na nič, ale dá sa prežiť.

Z vešiaka schmatnem svoju čiernu, zateplenú koženú bundu a hodím ju na seba.

Obídem bar a zastavím sa pri pokladni za ktorou už stojí starý Fred. Chlap, ktorý miluje túto prácu a ja doteraz neviem pochopiť, čo také na nej dokáže milovať.

Avšak jeho radosť ma núti znášať to tu tiež.

„Tak ja idem Fredy, vidíme sa znova zajtra." Venujem mu jeden veľký úsmev. Bez slova mi kývne hlavou a nezabudne mi venovať jeden z jeho úsmevov, ktoré vám zaručene zlepšia náladu.

So zazvonením zvončeka vyjdem von na ulicu a zhlboka sa nadýchnem čerstvého vzduchu. Vykročím rovno popri bytovkách a cestou, ako dávam pozor na ľudí predo mnou či rôznych cyklistov sa snažím rozmotať si svoje slúchadlá.

Prechádzam tými istými ulicami ako vždy. Okolo kvetinárstva, kaderníctva a starožitností, kde majú mimochodom nesmierne dobré veci.

A presne tak ako každý úbohý deň môjho dospeláckeho života zastanem pred bytovkou v ktorej sa nachádza byt, ktorý som nenavštívila už dva roky. Presne tie dva roky odkedy sme s Jordanom prestali byť v akomkoľvek kontakte.

Stojím tam pár minút alebo možno aj viac, nikdy si neuvedomím, ako dlho stojím len tak na chodníku a hľadím do okien, kde kedysi bol môj život spoločný s iným človek, ktorý teraz nejaví akýkoľvek záujem.

Alebo som to bola ja, čo to ukončila?

Pochopila som, že trápiť sa na diaľku o človeka, ktorý má príliš veľa práce a nový život nie je správne? Že správne je nechať ho žiť v šťastí v ktorom žije a ja mám ostať tu na mieste a nechať sa trápiť životom? Tým reálnym, ktorému čelíme všetci my nenarodení pod šťastnou hviezdou.

Vždy som mu prijala šťastie, ale kvôli tomu sa tak veľmi nenávidím.

Pokrútim hlavou nad akýmikoľvek myšlienkami, ktoré mi znova kolujú hlavou. Nemá zmysel sa nad tým znova pozastavovať.

Pozastavovať sa nad niečím, čo človeka stále bolí, ale snaží sa to zakrývať pretože je to už minulosť.

Minulosť, ktorá sa nikdy nevráti.

Vykročím teda opäť do ulíc s hudbou v ušiach a myšlienkami pri texte ktorý vnímam. Zabúdam na všetko vôkol seba až sa po desiatich minútach zastavím pred správnou bytovkou, pred tou, kde som začala nový život. Kde som ten starý vyhodila do koša a upriamila sa na ten nový, lepší.

Kľúčom otvorím dvere, do ktorých musí človek silnejšie zatlačiť pretože sú už tak trochu staré a nejdú ľahko otvoriť. Výťahom prejdem na piate poschodie, kde po dlhej chodbe prejdem až k predposlednému bytu, z ktorého až na chodbu počuť Avyn obľúbený seriál.

Do bytu vojdem v momente, kedy sa miestnosťou ozve Avyn zvonivý hlas nad niečím, čo momentálne Chandler povedal v televízii.

Keď započuje buchnutie dverí, ihneď sa obzrie.

„Už si doma?" Opýta sa zatiaľ, čo si z očí utiera slzy.

Len kývnem hlavou a hodím sa vedľa nej, ona vypne telku a hlavou sa oprie o mňa.

„Náročný deň?" Nepoviem nič, len kývnem hlavou .

„Chceš sa o tom porozprávať?"

„Neviem či si pripravená počuť o tom, ako mi dnes vynadal obézny človek kvôli tomu, že som mu vraj vymenila objednávku, čo vlastne nebola pravda, len si neuvedomil, že polovicu z toho čo si objednal už zjedol. No a nakoniec ma opľul, čo doteraz neviem či bolo schválne alebo vždy opľúva veci vôkol seba, keď chce byť dôležitý." Na jeden dych som zo seba dostala dnešný príbeh mojej práce, na čo som si vyslúžila nechutný výraz na Avynej tvári.

„Dobre, mala si dosť ťažký deň, no myslím si, že by si sa najprv mala osprchovať." S odtiahnutím mi povedala Ava a začala ma vytláčať z gauča.

„Máš pravdu. Idem." Lenivo som sa postavila z gauča, čo ona využila ako príležitosť a celá sa na ňom rozvalila.

V pol ceste ma však zastavila.

„Jaelyn?"

„Áno?" S úsmevom som sa na ňu otočila.

„Si v poriadku, však?" Usmiala som sa, zamyslela som sa nad jej otázkou. Nie, nie som, no tak dlho sa kvôli mne trápila až ma prestalo baviť sťažovať sa a nepohnúť sa ďalej. Skryť všetko z povrchu pod povrch.

„Absolútne v poriadku." Pritakala som a venovala jej úsmev, ktorý by ju o tom mal presvedčiť.

„Dobre, tak zo seba zmy tie sliny a v chladničke máš večeru. Varila som." Usmiala sa na mňa a opäť si zapla Priateľov.

Len som sa pozrela pred seba, na gauč, kde ležala celá moja opora za posledné dva roky a usmiala som sa.

Aspoň kvôli niekomu sa oplatí ísť v živote ďalej. Neostať stáť na mieste. Aspoň niekto vás v živote donúti ísť ďalej. Bez ohľadu na to, ako veľmi to všetko bolí.

Jednoducho idete.