Prišla sláva A láska razom zmizla z jeho života

2.

„Nie pane, tú kolu vám vážne nemôžem dať ku všetkému jedlu zadarmo, bohužiaľ." S unavenou tvárou a dochádzajúcou trpezlivosťou vysvetlím už asi po tisíci krát urazenému pánovi stojacemu predo mnou .

„To by vás naozaj zabilo, keby ste nenablokovali do toho svojho počítača jednu kolu?" Práve ma opustila všetka moja trpezlivosť, ktorú som v tejto práci ešte mala.

„Nie pane, prosím buď si tú kolu kúpite alebo zaplaťte to, čo ste si zatiaľ objednali. Mám aj ďalších netrpezlivých hostí."

Pán pred dreveným pultom si niečo zašomral o dnešných nevychovaných mladých ľudí, ktorí nemajú úctu k druhým, hodil mi na pult peniaze a so svojou táckou plnou jedla si odišiel sadnúť za stôl.

Vyčerpane som si povzdychla zatiaľ čo som do kasy odkladala hodené peniaze. Nikdy by som neverila tomu, že práca človeka dokáže tak psychicky vyšťaviť. Ako by som bola nejaký pomaranč a toto bistro chce zneužiť všetky vitamíny ktoré obsahujem a vyšťaví ma až do poslednej kvapky.

Vyženiem z hlavy predstavu o tom, ako sa mením na oranžový pomaranč a môj hnusný šéf ma s tým jeho zákerným úsmevom na tvári naháňa s odšťavovačom v ruke a pohľad presuniem na ďalšieho zákazníka stojaceho predo mnou.

Avšak, keď mi pozrie do očí moje telo v momente prestane vykonávať všetky činnosti ktoré by malo a ja ostanem zmrznuto stáť na miesto bez toho, aby som sa hýbala či už len dýchala.

Stojí predo mnou o tri roky starší, zarastený, ale s tým istým úsmevom na tvári ako kedysi. Do očí sa mi nahrnú slzy, no nemôžem im dovoliť vyjsť na povrch, v žiadnom prípade nie.

„Bolo by dobré, keby si dala najavo, že stále dýchaš." Prehodí, bez pozdravu, akoby sme boli starí priatelia ktorí sa dlho nevideli.

Mlčím, nevydám zo seba ani slovo. Neviem, čo by som mala povedať niekomu, kto nemal záujem ozvať sa za posledné dva roky a spýtať sa, čo sa stalo, že som prestala javiť záujem o neho a jeho život. Čo ma donútilo prestať sa zaujímať.

„Prepáčte, máte vybraté alebo potrebujete kúsok času?" Opýtam sa po chvíli, dosť dlhej, akoby predo mnou stál len cudzí človek s ktorým som kedysi nemala spoločnú minulosť. Len obyčajný človek z ulice.

„Vážne? Vidíš ma po troch rokoch a opýtaš sa niečo také?" S ironickým podtónom na mňa pozrie a dlaňami sa oprie o pult.

„A čo si čakal, že sa ti vrhnem okolo krku a budem nehorázne šťastná, že si sa tu len tak zjavil ? Ak si si nevybral, odíď. Som v práci, na súkromie tu nemám čas." Tvrdo, snažiac sa komunikovať bez akejkoľvek emócie pozriem do jeho očí, ktoré stále tak milujem, pozriem do tej prekvapenej tváre a na pár sekúnd mi aj príde ľúto môjho správania, ale spomeniem si na nezáujem ktorý doteraz voči mne mal a všetka tá ľútosť sa niekam vyparí.

„Tak teda dobre, dám si jeden kurací hamburger s hranolkami a veľkou kolou. Ďakujem." Kývnem hlavou, všetko mu zúčtujem a zatiaľ kým on v peňaženke hľadá sumu ktorú má zaplatiť, všetko mu podonášam na tácku a bez toho, aby som sa na neho čo i len pozrela si vezmem od neho peniaze a tácku s jedlom posuniem bližšie k nemu.

Chvíľu tam stojí a čaká, ale nakoniec len so smutným pohľadom venovaný mne si odíde sadnúť do rohu miestnosti.

Koniec mojej dnešnej smeny sa pomaly blíži a Jordan tu stále sedí s pohľadom upreným na mňa. Cítim sa neskutočne nepríjemne a ten jeho ustavične do mňa zabodnutý pohľad mi prekáža a nedokážem sa sústrediť. Preto ma poteší, keď vo dverách uvidím starého Fredyho. Rýchlo zájdem do malej miestnosti, zhodím zo seba tie hnusne burgrami natuchnuté veci, vymením ich za svoje obľúbené a s rýchlym pozdravom opustím bistro.

Pred dverami ma však čaká o stenu opretý Jordan, ktorý ma zachytí v momente, kedy som chcela rýchlo ujsť domov.

„Tak takto to teraz bude? Ja sa vrátim a ty ma budeš ignorovať?" Pozerá na mňa, očami ma prepichuje a ja len nehybne stojím a pozerám všade len nie na neho.

„Nemieniš sa so mnou ani len rozprávať? Čo také som urobil, že sa mi dva roky neozveš a keď sa vrátim a som tu, správaš sa ku mne, akoby som bol cudzí človek?"

„A čo si čakal, že po dvoch rokoch bez akejkoľvek komunikácie a akéhokoľvek záujmu sa ti vrhnem okolo krku, vyobjímam ťa a poďakujem ti za všetok nezáujem za posledné roky? Potom spolu budeme ďalej šťastne chodiť, akoby neboli žiadne posraté dva roky, kedy si ani len nevedel zdvihnúť ten hlúpy telefón a zavolať? Zaujímalo ťa niekedy prečo som sa prestala zaujímať? Prečo som zrazu prestala volať a starať sa? Očividne nie, tak čo teraz čakáš?"

Vychrlila som zo seba všetko, teda aspoň malý kúsok zo všetkého.

„Myslel som si, že to nezvládaš a je to pre teba ťažké."

„Samozrejme, že to pre mňa bolo ťažké! Čo si myslíš, aké to asi bolo počúvať o tom ,ako vynikajúco ti je, ako dobre si užívaš a čo všetko robíš. Tešila som sa z tvojej radosti, ale zároveň som sa nenávidela za to, že som ti dovolila opustiť ma. Pretože zatiaľ čo ty si si niekde užíval a robil si ktovie čo bez toho, aby si čo i len raz ty zavolal a opýtal sa ako sa mám, som ja trpela v depresiách s myšlienkami na teba. Pozri Jordan, nechcem aby si sa cítil zle pretože tvoje šťastie mi bolo vždy prednejšie, ale veľmi dlho mi trvalo zotaviť sa z tvojho odchodu a nezáujmu ktorý si postupom času začal voči mne mať, preto sa nedokážem tešiť z tvojho príchodu než už je dôvod akýkoľvek."

Znova ucítim tie hnusácke slzy v očiach, ale teraz im akosi dávam voľný priestor. Je ťažké vidieť ho tu pred sebou s pohľadom, akoby sa nič nestalo a život bol tam, kde kedysi prestal.

Chcel čosi povedať, no mobil v mojom vrecku začal nehorázne hlasno zvoniť a tak som ho prerušila tým, že som prijala hovor.

„Jaelyn, nerob žiadne scény, no Jordan sa vrátil, je tu v meste!" Vykríkne rýchlo do telefónu zadychčaná Ava a ja si ju viem živo predstaviť, ako teraz celá nervózna stojí na jednom mieste a modlí sa, aby som neurobila žiadnu hlúposť.

„Viem, Ava."

„Vieš? Ale z kade?" Začudovane sa opýta, no na hlase jej počuť, že sa jej kus uľavilo.

„Pretože práve stojí predo mnou." Odpoviem a pozriem do jeho tváre.

„Čože? Ale ako, čo a to prečo? Jaelyn, čo.." Koktá mi do telefónu a nevie aké slová má použiť tak jej to uľahčím.

„Musím končiť, poviem ti to doma. Pa." A zložím. Telefón opäť napchám do vrecka a pozriem na Jordana.

„Viem, že toho máme ešte veľa čo preberať Jordan, ale keď si mal čas dva roky, hádam to prežiješ aj teraz. Nemienim tu s tebou stáť a rozprávať sa o niečom, čo práve teraz nemá zmysel. Som unavená z práce a rada by som si oddýchla, nie sa unavovala ešte riešením niečoho, čo už teraz ani nemá zmysel. Možno sa ešte vidíme. Zatiaľ ahoj.."

Pozrela som na neho, do tých očí a bez toho, aby som počkala na nejakú reakciu z jeho strany som ho tam nechala stáť a pozerať sa na to ako odchádzam.