Prišla sláva A láska razom zmizla z jeho života

4.

"Prisahám, že váš vzťah je ako z nejakej hlúpej telenovely, ktorú sledujú opustené ženy, aby si pripomenuli, aké krásne to bolo, keď ešte mali chlapa pred tým než utiekol za mladšou a v posteli viac živšou." Týmto Ava okomentuje celé moje rozprávanie o tom, čo sa stihlo odohrať medzi mnou a Jordanom zatiaľ čo ona bola ani vlastne neviem kde.

"Ďakujem, presne toto som potrebovala počuť." Venujem jej jeden z mojich trpkých úsmevov a namiesto toho, aby som pozrela do jej tváre a uvidela jej zvyčajný úškrn som pozrela von oknom, kde slnko krásne zapadá a obloha je plná krásnych farieb.

Aspoň niečo robí tento svet krajším.

Stále neviem čo si myslieť.

O Jordanovom návrate domov, o jeho slovách a hlavne o svojich pocitoch.

Som zo seba absolútne zmätená a to Jordanove dobiedzanie mi práve neprispieva k tomu, aby som zistila, ako na tom som.

"A čo plánuješ robiť ďalej? Ignorovať ho alebo ho hneď poslať tam odkiaľ prišiel?" Spýta sa, no vidím, ako stále sleduje telku a tlačí do seba pukanec za pukancom.

"Absolútne neviem, takto dopredu som nepremýšľala. Stále som sa nespamätala z toho, že je zrazu tu a snaží sa opäť dostať sa do sveta ktorý zničil." Poviem pravdu, nebudem klamať jedinej osobe, ktorá pri mne stála, kým ja som sa rútila na úplne dno.

"Možno by si mu mala dať šancu nech ti všetko povie, potom by si snáď po krátkom zvážení všetkého prišla na to, ako na tom si. Alebo nie?" Opýta sa no sama si nie je istá.

"Už mi to povedal. Ani on sám nevie, ako sa to stalo, len jednoducho o mňa prišiel a neuvedomil si to hneď, všetko ho zaslepilo. Až po dvoch rokoch mu naozaj došlo, čo všetko stratil." Snažím sa ho napodobniť, keď hovorím. Vidím pred sebou tie smutné očí, ktoré tak veľmi chcú, aby som uverila tomu čo hovorí.

No ja viem, že neklame. Vidím to.

Avšak to nie je dôvod na odpustenie.

"Čo ak je to naozaj pravda. Sme len obyčajné servírky, nepoznáme aké je to byť na vrchole. Možno to človeka fakt pohltí a stiahne niekde, kde stratí pojem o tom, čo naozaj potrebuje a čo je dôležité." Skonštatuje a ja si nie som istá na koho strane je.

Myslím, že na mojej. Verím v to.

Pri dverách sa ozve zvonček, ktorý preruší naše odlišné premýšľanie o situácii do ktorej som sa nikdy dostať nechcela.

Aj keď lenivo sa Ava postaví z gauča na ktorý o chvíľu prirastie a nikdy sa z neho nepohne, teda kým bude mať vôkol seba dostatok jedla k telke.

"Myslím si, že tento hovor nie je pre mňa." Zahundre odo dverí Ava a otvorí ich dokorán.

Vidím tam stáť presne tú osobu, ktorú som kedysi chcela vidieť každú sekundu, no teraz by som potrebovala tie sekundy na to, aby som ju nevidela.

Len si vzdychnem a postavím sa z gauča. Neochotne podídem k dverám, kde sa Ava odstúpi, no neodíde.

Ostane tam stáť a sledovať nás.

"Jaelyn, viem, že ti musím už neskutočne liezť na nervy, pretože už leziem na nervy aj chalanom, no ja potrebujem tvoju prítomnosť. Preboha viem, že som urobil neodpustiteľnú chybu, no daj mi šancu napraviť to, prosím." Znie zúfalo a unavene, akoby nespal pár hodín alebo aj nejaký ten deň.

"Nechcem sa zapájať do vášho súkromia, ktoré vlastne aj tak narúšam už len tým, že tu stojím a počúvam, ale Jaelyn, preboha, veď sa na neho pozri! Ten chlapec ešte nikdy nevyzeral mizernejšie než teraz." S vyšším hlasom ukáže na Jordana stojaceho vo dverách nášho bytu a ja si ho prezriem.

Má pravdu.

Vyzerá mizerne, viac než to.  Kruhy pod očami, unavená tvár, smútok prevládajúci na jeho tvári. Táto tvár dlho nevidela úsmev a ja zrazu pocítim ten hnusný pocit viny, pretože mi je jasné, že takto zničene vyzerá len kvôli mne.

Nedostatok spánku, pár dni bez sprchy a preboha menil si on oblečenie odkedy sem prišiel?

V hlave prehodnotím všetky za a proti. Vlastne prehodnotím všetko.

Všetky tie dni, kedy som si povedala, že tú istú chybu viackrát nespravím. No opäť pozriem na neho. Opäť. Opäť a opäť.

Zhlboka si vzdychnem.

"Dám ti šancu, no mám podmienku."

Odrazu v jeho tvári vidieť malú nádej na úsmev, no nevyderie sa na povrch, kým si nezadám podmienku.

"Dám ti šancu na jeden či dva mesiace, ak teraz odídeš domov osprchuješ sa, vyspíš sa a dáš sa do poriadku, nech je z teba aspoň ako- tak ten chlapec, ktorým si kedysi bol." Dostanem zo seba a v hlave si stále prehrávam to, či nerobím chybu. Či som sa rozhodla správne.

"Spravím všetko preto, aby som si ťa opäť získal." Povie s tým najväčším úsmevom akým na mňa za posledné dni pozrel a zmizne preč. Trieli po dlhej chodbe k výťahu so spokojnosťou v tele a ja len zavriem dvere pred ktorými už nestojí absolútne nikto.

"Si si istá, že si sa správne rozhodla?" Opatrne sa opýta Ava, ktorá stále stojí ma tom istom mieste.

"To uvidím ak znova budem tam, kde pred dvoma rokmi." Nepozriem na ňu. Kráčam späť ku gauča s myšlienkami o tom, čo ma nasledujúce dni čaká.

"Nezabudni však, že aj teraz budem pri tebe, navždy." Celou váhou padne na gauč, upraví sa a ruku si prehodí cez moje plece. Pousmejem sa a hlavu si opriem o Avu.

Spoločne sa zapozeráme na ďalšiu časť Priateľov.

(Ak by si niekto nevšimol alebo by sa zľakol, len som zmenila názov knihy)