Prišla sláva A láska razom zmizla z jeho života

3.

Rozospatá ešte v pyžamových nohaviciach a kockovanej košeli o dve čísla väčšej vysypem do mojej obľúbenej misky sáčkovú polievku, ktorej zásoby máme na celý rok.

Chrbtom sa opriem o kuchynskú linku a čakám, kým kanvica zvarí vodu, aby som sa mohla konečne najesť. Ignorujem môj hladný žalúdok, ktorý by bol najradšej, keby som nejakou mágiou pomohla kanvici skôr vodu zvariť a započúvam sa do ticha, teda ticha sprevádzaného varením vody.

Na malú chvíľu opäť zatvorím oči a ponorím sa do chvíľkového spánku, no ten mi preruší zvonček pri dverách. Skôr, ako sa rozhodnem otvoriť dvere, rýchlo zalejem polievku už dovarenou vodou a pomalým, šuchtavým krokom sa vyberiem k dverám.

Hneď, ako ich otvorím a uvidím osobu pred nimi ich automaticky, úplne bez premýšľania chcem zatvoriť, no dlhá mužská ruka sa do nich zaprie a zabráni mi v mojom automatickom pláne, ktorý bol úplne na zmar.

Postava vkročí do bytu a so záujmom sa okolo seba začne obzerať.

„Máte to tu pekné, také útulné." Zhodnotí po chvíli, akoby som práve od neho očakávala názor na to, ako bývam.

Len prekrútim očami a s nezáujmom sa vrátim ku kuchynskej linke, kde do rúk vezmem misku s polievkou a sadnem si za malý drevený kuchynský stôl.

„Ale ako pozerám na domácu stravu si moc nepotrpíš." Povie pri čom surovo nazerá do misky s polievkou.

„Prišiel si len kritizovať veci ohľadom môjho života alebo tu hľadáš niečo podstatné?" Opýtam sa a hneď na to si vložím do úst plnú lyžicu s rezancami.

„Hľadal som teba Jaelyn, všade. Bol som u teba doma, kde som asi hodinu ak nie viac presviedčal tvojho otca, aby mi prezradil, kde teraz bývaš pretože ja nie som žiadny magor, ktorý ti chcel, kedysi alebo aj teraz či dokonca hockedy v živote ublížiť. Myslím, že by sme sa mali porozprávať." Poslednú vetu povie vážne, a mne po tele prebehnú zimomriavky.

„Musím však pracovať." Zaklamem.

„Nemusíš, dnes máš voľno." Povie to takým tým tónom, akoby nečakal, že práve ja k nemu budem neúprimná, čo ma aj prekvapí. K nemu som nikdy nemusela byť neúprimná a nemusela som klamať, tak prečo to robím teraz ?

Ale, vlastne počkať. Z kadiaľ on vie, že ja mám dnes voľno?

Premeriam si ho pohľadom odhora po dol.

Ak by ma niekedy chcel niekto nazvať psychopatickým sledovačom len preto, že som kedysi na každom kroku špehovala tohto hlupáka predo mnou, ten človek by sa mal najprv pozastaviť nad človekom predo mnou!

„Dobre, mám voľno, ale čo odo mňa očakávaš? Čo chceš?"

„Chcem sa iba porozprávať. Prečo mi nedáš tú šancu o všetkom sa porozprávať?"

Neviem.

Neviem.

Neviem.

Možno preto lebo sa bojím, ako to znova skončí?

Že dá všetko do poriadku, a keď bude znova všetko super, odíde?

Neviem.

Som zmätená.

Viem len, že nemal chodiť.

Nie teraz, keď som si už začínala zvykať.

„Prosím, chcem sa iba porozprávať."

Pozriem do jeho očí ktoré taktiež prosia. Bez opýtania si sadne za stôl naproti mňa, kde zvyčajne sedáva Ava a zapozerá sa mi hlboko do očí.

Myknem hlavou, aby som z nej dostala všetky myšlienky a vzdám sa.

„Dobre, dobre! Dám ti šancu na rozhovor, len tak na mňa nepozeraj."

„Áno!" Zvrieskol, no hneď na to sa zatváril vážne.

„Mimochodom, mohla by si mi vrátiť kľúče od bytu, nieže by som nebol rád keby si tam prišla, ale plánujem tu ostať dlhšie a nerád by som platil stále za hotel." Bez toho, aby ma zaujímalo prečo tu plánuje ostať dlhšie a bez záujmu o ďalšie jeho osobné veci vstanem od stola a prejdem ku komode tu v obývačke, odkiaľ zo šuplíka vyberiem kľúče.

Pár minút ich držím silno v ruke, no potom s potrasením všetkých spomienok, dobrých či zlých sa opäť vrátim k stolu a kľúče hodím pred neho. Jordan si však vezme iba jeden zväzok kľúčov, druhé nechá položené na stole.

„Chceš sa o všetkom porozprávať tu alebo pôjdeme niekam von?"

„To záleží od toho či bude ľahké vyhnať ťa von, keď už o rozhovor záujem mať nebudem." Poviem a pozriem na jeho usmiatu tvár.

„Prisahám, že teraz ma nevyženieš už nikdy, už neujdem pred tvojou láskou."

„Bude lepšie, keď pôjdeme niekam von." Ignorujúc jeho slová mu poviem.

A tak o pol hodinu sedím v tichosti v aute, ktoré vraj patrí jemu na ceste ktovie kam.

Až o ďalších pár minút plného ticha zastaneme na známom mieste. Vystúpim ihneď pretože pri návale toľkých spomienok sa potrebujem nadýchnuť čerstvého vzduchu .

Sadnem si do trávy a Jordan po pár minútach urobí to isté. Kým ja zbieram čistý vzduch do mojich pľúc, Jordan len tak sedí a pohľad mu uniká k jazeru na ktorom sme sa kedysi plavili na starom drevenom člne.

Opäť spomienky vyženiem z hlavy.

„Nikdy som nerozumel, ako som to všetko mohol posrať, fakt nie. Ani neviem, kedy som si uvedomil, že som ťa stratil. Bol som tam veľmi zanietený novým životom až som si neuvedomil koľko som toho stratil." Hovorí, no nepozerá na mňa.

Slzy ma opäť začnú štípať v očiach, no nie som jediná.

„Preto som to ja ukončila prvá, pretože som si hneď uvedomila, kedy už nie som prítomná v tvojom novom živote, bola som zbytočnosť, ktorá ťa ťahala o čas."

Pokrúti hlavou, no vie, že to je pravda. Pravda, ktorá bolí, keď ju človek počuje takto.  Narovinu.

„Chcem to vrátiť, chcem sa k tebe vrátiť." Opraví sa.

„Nie som si istá či to ešte pôjde, Jordan."

„Prečo by nešlo, Jaelyn, čo?! Vrátil som sa, vrátil som sa, aby som ťa získal späť, pretože som si uvedomil, ako nesmierne mi chýbaš. Uvedomil som si, že môj život nie je funkčný ak nie si po mojom boku."

„Ale po akom dlhom čase si na to prišiel? Ja som sa z tvojho života vytratila pred dvoma rokmi, a ty si prišiel teraz. Nemyslíš, že klameš nie len mňa, ale aj seba? Asi nie som dostatočne dôležitá, keď si až teraz prišiel na to čo všetko si stratil a čím všetkým pre teba som."

Aké zvláštne. Kedysi takto na tomto mieste som to bola práve ja, čo sa snažila zblížiť sa s Jordanom a dostať sa do jeho sveta, byť s ním.

A teraz, o pár rokov neskôr tu opäť sedíme, so slzami v očiach a ja odmietam človeka ktorého milujem, aby sa vrátil do môjho prázdneho života.

„Stále verím, že si stále ten mladý chlapec plný energie do ktorého som sa zamilovala Jordan, aj keď vidím pravý opak. No aj keď ťa tak chcem stále vnímať, realita a bolesť ktorú si mi uštedril zatemňuje všetky moje predstavy a ja to už nedokážem, nedokážem sa ti tak otvoriť, ako kedysi. Nie tvojmu novému ja, ktoré mi je cudzie, aspoň nie teraz a nie hneď, prepáč." Odvrátila som od neho hlavu a pozrela sa pred seba na zelenú prírodu, ktorá sa s príchodom jesene, menila.

„Mohol by si ma prosím odviezť domov, potrebujem to práve teraz." Len prikývol ,ale nepovedal nič ani on. Viem, že so mu ublížila, ale chcel pravdu. Má ju mať.

A tak sme trpeli v tom hnusnom tichu, ktoré vôbec nebolo príjemné až kým nezastavil na parkovisku pred mojou bytovkou a ja som rýchlo nevystúpila aj s obrovským plačom.