Prišla sláva A láska razom zmizla z jeho života

15.

Započujem tiché klopanie na dvere. Prestanem s ukladaním vecí do poličky a potichu prejdem až k dverám, ktoré otvorím a nakuknem von. Predo mnou stojí zadýchaný Eliah držiac si ľavý bok, lapajúc po dychu. 

Myslela som si, že na to ako športovo vyzerá aj športovo založený je. Asi som sa mýlila. 

"Ešte stále spí?" Opýta sa stále veľmi zadychčaný, vojde do bytu a zavrie za sebou dvere. Len v tichosti prikývnem a sadnem si na stoličku. Pozerám sa za ním, ako kráča k dverám od izby v ktorej drieme Jordan a potichu nakukne dnu. 

"Nikdy som nenávidel, keď som ho videl takéhoto priveľmi zničeného." Zavrie dvere a s povzdychom sa vydá ku mne. Vidím, že ho ničí Jordanov zdravotný stav. Vidieť mu v tvári, že si musel toho príliš veľa prežiť. 

"Môže to byť aj horšie však?" Musím sa to opýtať. Musím vedieť na čom som, čo môžem ešte očakávať. 

"Doktor povedal, že áno. Nikdy nevieme, ako sa mu stavy prejavia. Môže mu hockedy prepnúť, ani on sám si to nemusí uvedomiť." Pozerá na mňa skúmavo, akoby čakal či sa teraz postavím, zoberiem si všetky veci a rýchlo odídem, kým nie je úplne neskoro na to, aby som to všetko vzdala. 

To však nemám v pláne, len sa musím pripraviť. Vedieť, čo všetko môžem čakať. Je dosť ťažké byť v nevedomosti a každý deň s malou dušičkou očakávať, čo sa stane. 

"Viem, že je toho na teba už teraz príliš  veľa. Preto chcem, aby si vedela, že my všetci tu pre teba budeme. Pre vás oboch." Usmeje sa na mňa takým tým úsmevom, ktorý by mal človeku dodať aspoň štipku nádeje. 

"Ďakujem.Vieš, je dosť ťažké uveriť, že niekto ako on trpí niečím tak zlým. Nezaslúži si to. Naozaj nie, spomedzi všetkých ľudí na tejto skazenej planéte by si to práve on nezaslúžil. Len si myslím, že už trpel dosť." Chce sa mi plakať, akože úprimne by som sa tu teraz najradšej rozrevala a revala by som až kým by niekto tam hore, kto tomuto svetu vládne, nepochopil, že spravil obrovskú chybu, že trestá niekoho tak dobrého ako je Jordan.

Pozrie na mňa zas takým tým priateľským pohľadom plným priateľskej lásky. Viete je to taký ten pohľad, ktorý na vás hodí váš blízky priateľ, keď chce, aby ste vedeli, že stále aj pri tých všetkých ťažkostiach tu niekoho máte, niekoho, kto vám život skôr uľahčuje od všetkých tých hnusných, ťažkostí, ktoré prežívate a cez ktoré musíte šliapať. 

"Možno vyzniem hlúpo, áno je mi jasné, že si to nezaslúži, tiež by som radšej trpel ja než zas on, ale kvôli niečomu sa to deje, naozaj áno." Pozrie na mňa plný presvedčenia, keď odmietam uveriť tomu čo hovorí. " Každý tam hore máme spísaný osud. Jordan list svojho žitia síce nemá plný pestrých farieb, ale za to tam má priveľmi veľa lásky, ktoré farbia to zlo na krásne ligotavé farby. Vieš čo tým chcem povedať?" Opýta sa. 

Zmätene na neho pozriem. "Nikdy som vám umelcom veľmi nechápala v tých vašich divných metaforách." Mám Pokrčenú celú tvár, pretože som absolútne mimo chápania toho čo sa mi tu snaží povedať. 

"Bože. Chcem tým len povedať, že možno Jordan nemá ľahký život a má v ňom príliš veľa bolesti, ale láska, ktorou je napĺňaný každým naokolo mu predsa to všetko zlo v živote tak nejak uľahčuje vieš. Pretože je lepšie prechádzať si záhradou plnou burín ak máš v rukách jed na ničenie burín." Dopovie a dá takú tú pózu múdreho človeka, ktorý vyslovil niečo úplne dokonalé, niečo, čo by sa malo zapísať do múdrej knižky. 

"Hovorím, že vy umelci ste neskutočne zvláštny." Nezaoberám sa zas tým, čo povedal, mala by som si v podstate už zvyknúť. 

Otvoria sa dvere na izbe a hlavy nás oboch spočinú na bielom Jordanovi, ktorému únava priam žiari na tvári. Zamrzí ma, že už na jeho tvári nie je vidieť ten úsmev, ktorým ma obdarúval každý deň. 

"Ako sa cítiš?" Opýtam sa opatrne, pretože jeho pohľad nie je dáky príjemný. 

"Akoby som sa asi mal cítiť, nevidno to na mne dostatočne?" Je podráždený. Ani na nás nepozrie, len odkráča do kúpeľne a zavrie za sebou dvere. 

"Na to si zvykaj, ale kým ťa nepošle do pekla lebo si mu zničila celý život, si na tom ešte fajn." S kľudom povie Eliah, akoby sa nič nedialo, akoby toto bol Jordan, ktorého som kedysi spoznala. Ale nie je, nie je to on a občas je pre mňa dosť ťažké zvyknúť si na to. 

"Vieš, nerád ťa tu nechávam s týmto podráždeným chlapíkom v Jordanovom tele sám, ale povedal som, že sa nedržím príliš dlho." Prosebne na mňa pozrie, akoby som ho tu nasilu držala. Musím sa zasmiať nad tým, ako sa tvári. 

"V pohode choď. Ja si už poradím, avšak vďaka. Pomohol si mi." Venujem mu úsmev a už iba vidím ako pomaly odchádza. 

Pozriem na dvere od kúpeľne, ktoré sú stále zatvorené a za ktorými je už dlho podozrivé ticho, ale neriešim to. Ak chlapec ktorý vládne Jordanovej hlave mieni byť takýto hnusný nebudem sa mu vtierať. Veď on pochopí, že správať sa ako debil k niekomu, kto mu chce len pomôcť nie je veľmi slušné. 

Preto sa vezmem, sadnem si na gauč a pustím si telku v ktorej zas nedávajú nič len hlúpy kvíz v ktorom som nikdy nevynikala.