Prišla sláva A láska razom zmizla z jeho života

5.

„Ľutujem, no namiesto tých hranoliek vám naozaj moji kolegovia nemôžu urobiť opekané zemiaky, tu nie sme v reštaurácii." Šedivý pán na mňa škaredo pozrie cez jeho okrúhle okuliare, ale nezamrzí ma čo som mu povedala.

Potrebujem peniaze.

Túto krátku vetu si opakujem vždy, keď sem prídu takéto divné stvory ako tento úžasný pán. Takže vlastne každý deň.

„Ako pozerám máš tu väčšiu srandu než ja v kaviarni." Zasmeje sa mi Ava sediaca ma barovej stoličke chrúmajúc jej obľúbený syrový burger.

„Ani mi nehovor, niekedy si myslím, že ľudia ktorý sem vkročia ani nevedia kam vlastne prišli." Otrávene poviem a zapozerám sa za odchádzajúcim pánom.

Nevybral si nič a k tomu povedal, že sme vraj najhorší podnik v meste.

Nezdravý určite, ale či najhorší. Pochybujem.

Chcela som písať. Chcela som sa dostať do nejakého novinárstva či vydavateľstva, kde by som pracovala. A kde som sa dostala?

Do blázninca, kde predávame hamburgre, no ľudia sem prídu na opekané zemiaky.

Unavene obídem moje pracovné miesto a sadnem si vedľa Avy. Pozriem na veľké hodiny vysiace na stene.

Super. O dvadsať minút končím.

„Je mi ľúto, že sme skončili takto. Bez budúcnosti ktorú sme chceli v práci ktorú neznášame a k tomu s bordelom v byte lebo obe sme lenivé prasatá ktoré nebaví život a upratovanie." Objíme ma okolo pliec kamoška a nezabudne si grgnúť.

Tu je dôvod prečo ju tak veľmi milujem.

Niet väčšieho blázna než je ona.

„Ale nie je čas ľutovať svoj život, pretože hostia čakajú na to, ako prídem a poviem im, že bezkofeinovú kávu nemáme a čaje máme len sáčkové." Postaví sa, oblečie si svoju koženú bundu, ktorá je vo vnútri zateplená a úplne vhodná do tohto už pomaly chladného počasia.

„Vidíme sa večer." Postrapatí mi vlasy a odíde. Počuť za ňou len cengajúci zvonček nad dverami.

Vrátim sa na svoje pracovné miesto a zaujmem pozíciu obsluhy, ktorá miluje svoju prácu a ľudí ktorí si nevedia sami doma navariť a musia nám tu otravovať životy tým, že prídu na polotovar.

Mám šťastie, keď sa za dvadsať minút nič nestane a ja len rýchlo vbehnem do páchnucej šatne, kde sa prezlečiem a s pozdravom opustím miesto, ktoré mi už ide hore krkom.

Vlečiem sa unavená ulicami, pozerám po každom kúte, kde sa čo odohráva, no nič zaujímavé nevidím.

Ako vždy raz za mesiac zastanem pred tým istým kvetinárstvom, kde kúpim bordové ruže a zabalené ich držiac v rukách nesiem cez celé mesto až k miestu, kde rád chodí málokto .

Veľká čierna brána je dokorán otvorená a ja cez ňu voľne prejdem.

Pomaly prechádzam popri hroboch na ktorých sú napísaní mená ľudí ktorí nemali to šťastie byť tu až doteraz a v duchu sa za každého z nich pomodlím.

Zastanem až skoro na úplnom konci.

Presne tak, ako každý raz, keď som tu zoberiem do rúk staré kvety a vymením ich za nové.

„Vrátil sa, ale ty to už vieš, však? Si rada, no ja nie. Alebo vlastne, čo ti budem klamať, veď vieš všetko. Avšak nie je to také jednoduché, odpustiť mu všetku tú bolesť a povedať mu, že ho milujem. Snáď ma chápeš." Cez slzy sa zasmejem.

Je dobré porozprávať sa o niekom s človekom ,ktorý ho tak dobre poznal. Ktorý ho vychoval a spravil z neho to čo bol predtým.

„Asi mi nemôžeš dať odpovede, však?" Opýtam sa a ďalšia slza padne z môjho oka.

„Ak sa ich opýtaš otázku mňa, ja ti možno odpoviem." Vyľakane sa otočím za seba. Vyjavene pozerám na chlapca teraz už predo mnou.

„Prepáč, ak to malo byť súkromné, asi len rád narúšam rozhovory." Usmeje sa a aj keď plačem musím sa usmiať aj ja. Tento chlapec, akoby dokázal vyčarovať úsmev na tvári každému nehľadiac na to, ako zle sa práve ten človek cíti.

„Mimochodom som Corey." Podá mi ruku a ja spočiatku len tak stojím a pozerám na neho, no nakoniec ruku prijmem.

„Jaelyn." Poviem jednoducho, teraz už bez úsmevu.

„Vidím, že na tom nie si práve najlepšie, takže sa odvážim spýtať. Potrebuješ spoločnosť? Som fakt dobrá vreckovka na utieranie sĺz a ešte lepší vankúš na opretie a oddýchnutie si." Zasmejem sa nad jeho slovami, no úsmev ma prejde hneď ako za Coreym uvidím stáť Jordana s kvetmi v rukách.

Corey si všimne môj neprítomný pohľad a taktiež sa otočí, no to u ž Jordan mieri rovno k nám.

„Ruším vás?" Tón jeho hlasu je nahnevaný, a viem, že je to kvôli Coreymu.

„Ja už pôjdem." Opatrne povie Corey na čo len prikývnem hlavou.

„Dobrý nápad." Chladne povie Jordan aj keď to vôbec nebolo povedané jemu.

„No predtým než pôjdem, daj mi tvoje číslo, chcem sa uistiť, že si no v poriadku, prosím." Vytiahne svoj mobil a ja s trasúcimi sa rukami rýchlo napíšem svoje číslo a mobil mu podám späť.

„Tak sa teda maj." Pohladí ma po pleci a odíde.

Ticho.

To je niečo, čo v poslednej dobe obklopuje mňa a Jordana neustále.

Len hnusné ťarchavé ticho.

„Pred pár dňami si mi dala šancu dokázať ti, že ťa milujem a dnes tu dávaš číslo cudziemu chalanovi a ešte k tomu pri hrobe mojej matky. A vraj ja som a zmenil." Povie a ja pocítim silnú bolesť v celom mojom tele.

Len sa zhlboka nadýchnem a odídem. Nechám ho tam stáť aj s tými sprostými kvetmi v rukách spovedajúc sa za všetky svoje chyby po tých rokoch svojej mame.