Prišla sláva A láska razom zmizla z jeho života

16.

Hlavou mi mykne do strany, načo sa prebudím a napoly otvorenými očami preskúmam, kde sa nachádzam. Stále na gauči, opretá o opierku, len televízor je vypnutý a všade vládne ticho, ktoré sa mi začína nepáčiť.

Postavím sa na nohy, hlava sa mi kúsok zatočí, a tak na pár sekúnd zastanem. Potom ďalej vykročím k dverám izby za ktorými sa hádam nachádza Jordan. Pretože ak zmizol k tomu ešte bez toho, aby mi o tom povedal, myslím, že to bude dosť náročné nájsť ho.

So štipkou nádeje pootvorím dvere, ale do úplne prázdnej miestnosti. Paplón rozhodený na posteli, v ktorej vládne samota a chlad. Privriem oči, aby som z úst nemusela vypustiť veľmi škaredé slová. Hlavou pozriem od dverí ku tým vchodovým a zaskočí ma, dosť nemilo, keď pri dverách uvidím Jordanove topánky a kabát zas na vysokom vešiaku.

Neviem sa rozhodnúť čo ma pochytí viac. Či panika alebo zúfalstvo.

A tak radšej ešte raz pozriem do prázdnej izby a potom zas k dverám na topánky a kabát. Takto to zopakujem minimálne trikrát, asi preto, aby som si uvedomila, že to nie je žiadny sen a Jordan naozaj ušiel. Ale....

Pozriem opäť do izby, pomaly, prosiac, aby sa moje predtuchy nenaplnili. Aby som sa len hlúpo mýlila. Nadýchnem sa predtým než očami pristanem na dokorán otvorenom okne z ktorého tiahne dnu chlad.

Kým sa rozbehnem k oknu, ešte si postojím pri dverách, pretože nemôžem, nechcem uveriť, že by urobil takú hlúposť. Hlavou mi, ale preletia všetky články, ktoré som po nociach doma študovala a ľuďoch s bipolárnou poruchou a tak dvere roztvorím dokorán a rýchlo sa vrhnem k veľkému, otvorenému oknu.

Odľahne mi, keď na chodníku neuvidím nikoho ležať. Vydýchnem si.

Asi len ušiel požiarnym schodiskom. Buď preto lebo sa bál, že ma zobudí ak pôjde cez dvere, alebo za to môže jeden z tých stavov, kedy ani on sám nevie čo robí. Problém však je, kde sa taký človek vyberie.

Rukami si od zúfalstva prejdem po tvári, premýšľajúc o tom, kde doriti mohol ujsť. Nemala som v pláne to urobiť, pretože som si povedala, že sa naučím riešiť tieto kritické situácie, ktoré budú ohľadom Jordana a jeho choroby sama, ale keď ja neviem, kde hľadať. Neviem, čo mu ide hlavou a viem, že to nevedia ani moji priatelia, ale asi len potrebujem, aby som na to nebola sama. Je to priveľká záťaž.

Schmatnem do rúk telefón a vytočím Eliahove číslo. Mala by som si ho nastaviť ako rýchlu voľbu. Pár sekúnd to len bezvýznamne zvoní, začínam aj strácať nádej, ale tesne predtým, ako chcem hovor vypnúť ho Eliah príjme.

„Deje sa niečo Jaelyn?" Musel spať. Prehovorí ešte Prispatým hlasom, čo ma mrzí. Nechcela som ho zobudiť, ale som v núdzovom stave.

„Asi u teba nie je Jordan však?" Opýtam sa so štipkou nádeje, aj keď viem, že už len v mojej otázke sa nachádza odpoveď.

„Neviem o tom, že by tu bol. Prečo?" Počujem záujem v jeho hlase. Neviem, ako mu vysvetlím, že Jordan ušiel a ja som mu to dovolila. Ani som mu nebránila, nemala som ako.

„Pretože u neho doma nie je." Vyklopím to bez toho, aby som okolo toho mala priveľa rečí.

„Ako to, že nie je doma?" No úplne jednoducho. Proste zmizol. Ušiel, a ja neviem kam.

„Nevieš, kde by mohol ísť?" Spýtam sa, namiesto toho, aby som mu to vysvetlila, čo by zabralo dosť veľa času a k tomu by som sa cítila ešte viac na nič tým, že som to všetko dosrala.

„Kam by si šiel, keby si na jeho mieste? Kde by ťa tvoja hlava v takom stave zaviedla?" Nalieham. Je mi jasné, že to nie je ľahké, premýšľať ako Jordan, ani mne to nejde, ale predsa len má Eliah o kúsok viac týchto Jordanových stavov za sebou než som kedy mala ja.

Chvíľu je v telefóne ticho. Zabijem ho ak pri tom premýšľaní zaspal, teraz na spánok nie je vhodná chvíľa. Ja som pri tom mojom spánku stratila priateľa.

„Neviem, ale asi keby som na jeho mieste tak zájdem za tými o ktorých by som si v tej chvíli myslel, že by ma vedeli pochopiť. Aj keď práve nemajú byť ako so mnou." Kým mi to dopne musím premýšľať či mi tým chce niečo naznačiť, alebo sa mi len snaží dať nejakú hádanku, aby som sa vo všetkom tom strese kúsok uvoľnila riešením.

Po dobrých piatich minútach, čo ešte hovorím aj veľmi málo mi blikne v hlave kontrolka, ktorá mi napovie, čo tým chcel Eliah povedať. Vypnem rýchlo hovor, bez jedného slova, začo sa mu neskôr ospravedlním a kým na seba natiahnem kabát a topánky rýchlo vyťukám číslo na najlacnejší taxík v meste.

Musím tam byť čo najskôr.