Never Be Alone

10. Kapitola

Celý víkend som presedela nad knihami a poznámkami do školy z ktorých by som si mala aspoň niečo zapamätať. Vôbec sa mi nechce ísť zajtra do školy. Tento týždeň voľna mi padol naozaj dobre, priniesol mi nezabudnuteľné zážitky, keď sa hlbšie zamyslím, tak len jeden a nového  diaľkového kamaráta, jeho vzdialenosť sa mení skoro každý deň. Povedala by som, že toto bol jeden z mojich menej nudných týždňov, preto tak veľmi nechcem, aby sa už skočil.

Určite každý pozná ten pocit na konci školského roka. Pocit, že ak strávite v škole ešte pár dní tak sa zbláznite. Väčšinou zaklope na dvere pár dní, pripadne týždňov a s otvorenou náručou si nás pritiahne k sebe a odmieta nás pustiť pokiaľ nedopíšeme posledné písomky a kým nám nedopadne obrovský kameň zo srdca, ktorý rástol od začiatku školského roka.

Ešte do konca roka ostávajú dva mesiace. Prípadne menej, pretože posledný týždeň-dva už aj tak nič nerobíme a iba hráme dookola karty. Ostáva mesiac a pol a ja už mám pocit, že sa radšej zabijem ako by som mala ísť zajtra do školy.

Nepatrím medzi ľudí, ktorí hovoria, že nenávidia školu a na čo im budú v živote potrebné veci, ktoré sa učia. Do takej skupiny naozaj nechcem byť zaradená. Nehovorím, že mám školu rada, ale nemám problém do nej chodiť. No vždy sa len chytám za hlavu pri vete " na čo mi to v živote bude". Podľa mňa zaznie každý deň minimálne miliónkrát.

Ja mám takú svoju teóriu. Prišli sme na ňu s Emou pár týždňov dozadu. Išli sme ráno do školy a rozprávali sa o našich spolužiačkách, ktoré hrozne šomrali na nejaké učivo z matematiky. Prišli sme na to, že škole nie je ani tak o vedomostiach, ako o robení vecí do ktorých sa nám nechce a nezaujímajú nás. Aj v živote budeme musieť robiť veci, ktoré nás nebudú až tak baviť, aj napriek tomu, že budeme mať prácu, ktorá nás baví.

Potom len rozmýšľam čo budú títo sťažovači robiť, keď budú dospelí. Aj ja sa sťažujem a veľa, ale bez toho to nejde.

Momentálne sedím za stolom od ktorého som sa neodlepila už dve hodiny a ešte stále si prepisujem poznámky. Musím ich mat napísané svojou rukou, ináč sa neviem absolútne učiť. Našťastie mám už len pár strán, takže môžem polovicu, alebo aj viac svojej pozornosti sústrediť na seriál.

Včera som zažila moment, kedy som nevedela, čo ďalej so svojim životom, pretože som nevedela, aký seriál mám pozerať ďalej. Netflix má síce široký výber, no to býva väčšinou môj problém. Môj existenčný problém som nakoniec vyriešila. Orange is the New black s hodinovými časťami a piatimi sériami by mi mohla vystačiť na najbližšie dva týždne, alebo menej podľa zaujímavosti deja.

Neviem pochopiť prečo sa európsky, americký a kanadský Netflix musia líšiť. Prečo by sme všetci nemohli pozerať to isté. To iste platí ja pre stránky, ktoré neposielajú na Slovensku. Aký ma zmysel obmedzovať ostatné krajiny. Asi pôjdeme s Lýdiou namiesto Googlu pracovať do Netflixu ( ani jedno sa nikdy neuskutoční, ale treba mať sny, hlavne po dopozeraní Stážistov).

Lýdia. Ona a pár ostaných ľudí je dôvod, prečo sa nezabijem a pôjdem zajtra do školy. A neskutočne vtipné, že spolu sedíme už asi tri roky neustále. Myslím si, že sme najdlhšie spolusediace v triede. A už nás nikto nerozdelí. Parabatai. Prinútila som ju, aby sme si na obrus nakreslili Parabatai runy. Určite ju časom, možno pár rokov, presvedčím aj o tom, aby sme si ich dali vytetovať. Samozrejme, ak sa ešte budeme kamarátiť.

-  -  -

Konečne mám po celovíkendovej práci všetko hotové. Moja taška bude zajtra dvojnásobne ťažká, nakoľko musím trepať aj Emine zošity. Našťastie pondelok nepatrí medzi najhoršie dni týždňa. Snažila som sa pochopiť nové hieroglyfy z matematiky, ale spolieham sa na Lýdiino dvojminútové vysvetlenie zajtra pred hodinou.