Never Be Alone

11. Kapitola

Po príchode do školy sme sa s Lýdiou sme sa zvítali ako by sme sa sto rokov nevedeli, čo je veľmi bežné. Za ten týždeň, čo som ju nevidela sa dosť zmenila. Dala sa ostrihať a ani mi o tom nepovedala. Teraz má svoje krásne ryšavé vlasy takmer kratšie ako moje. Vždy jej hovorím, že by som jej ich najradšej ukradla, pretože mať ryšavé vlasy bol vždy môj sen. Plus s mojimi zelenými očami by som vyzerala ako Anna zo Zeleného domu. Keďže Lýdia má modro-sivé oči a je odo mňa o dosť vyššia (asi ako tri štvrtina národa), tak ona nevyzerá vôbec ako Anna.

Ešte som nemala čas rozprávať sa s ostatnými, pretože sme s Emou prišli do školy asi dve minúty pred zvonením, dnes sa nám veľmi nechcelo vstávať. S Lýdiou sme ešte tiež nemali čas na hlboký rozhovor plný emócií, nakoľko si matematika tentokrát vyžadovala skoro všetkú moju pozornosť. Nie maximálnu pozornosť, lebo vždy si nechávam miesto na spievanie pesničiek v hlave.

Našťastie utrpenie v podobe rozmýšľania skončilo po zazvonení a oznámilo našu slobodu. S Lýdiou si vyberieme plnú kopu jedla a konečne môžeme prebrať moju "novú lásku". Máme na to celú voľnú hodinu.

,,Chcem počuť všetko. Od toho ako si tam vstúpila, neviem kde bol koncert, až po srdcervúci odchod domov. Jednoducho všetko," povie Lýdia a usadí sa s horalkou v ruke a čaká, kým začnem rozprávať.
,,No čo ti mám hovoriť. Prišla som tam, usadila som sa na svoje miesto a čakala kým vyjde Shawn z podlahy. A čo sa týka koncertu, ten ti slovami ani neviem opísať. Môžem ti ukázať video , ale tie ani z ďaleka nevystihujú aké to bolo naozaj," poviem a aj ja sa pustím do svojej horalky.
,,Tak na čo ešte čakáš. Ukáž mi ich! Na to čakám už od štvrtka."
Vytiahnem mobil a zaradom púšťam Lýdii všetky videá, ktoré sa mi podarilo zhotoviť.

Vážne rozmýšľam, či som v pohode. Myslela som, že po množstve hodín, ktoré som strávila ich pozeraním sa mi už pri nich nebude chcieť plakať, ale očividne som sa mýlila. Cítim ako sa mi do očí tlačia slzy a ja sa ich snažím zahnať a nejako im naznačujem, že kamaráti, teraz nie je vôbec vhodná doba. Mám šťastie, že si dali povedať a teraz vyzerám ako by som mala alergiu.
,,On je neskutočný. Nemôžem uveriť, že si ho počula naživo. Keď bude mať koncert nabudúce, pôjdeme spolu a do prvej rady," začne sa rozplývať Lýdia po dopozeraní všetkých asi dvadsiatich videí.
,,Neboj, ani ja tomu stále nemôžem uveriť. A na lístky už teraz môžeme začať šetriť alebo nájdeme nejaké milionára, ktorý nás zasponzoruje, " reagujem na jej návrh. Byť v prvej rade, hneď pri Shawnovi, po takom zážitku by som už pokojne mohla umrieť.

,,Nejdeme hrať?" Sadne si oproti nám Nika. Nechápavo sa na ňu pozriem. Čo som zase zameškala? Asi si môj nechápavý vyraz všimne Lýdia, pretože hneď naň reaguje.
,,Najnovšie hrávame celé dni faraóna, akože stále. Podľa mňa sme také vytrénované, že by sme mohli ísť aj na olympiádu, ak samozrejme, existuje olympiáda vo faraónovi," hovorí zatiaľ čo mieša karty a následne ich rozdáva. Ešte sa k nám pridajú ďalšie dve baby a hráme. Popri tom odpovedám na milión otázok ohľadom koncertu a cítim sa ako na nejakom výsluchu.

Prehrala som všetky tri hry. Pri poslednej prehre som im hodila karty na stôl a odišla som si kúpiť horalku. Nepatrím medzi ľudí, ktorí sa ľahko zmierujú s prehrou. Prehrávať neviem, ale tento školský rok sa to možno naučím, pretože si nepamätám kedy som naposledy vyhrala.

- - -

Väčšinou, keď nie je nejaká výnimočná situácia a ja sa neponáhľam domov, tak s Emou sedíme na lavičke pred jej panelákom a rozprávame sa. Niekedy nám ostane čaj a nejaká sladkosť. Oficiálny názov je sústredenie. Raz sme takto spolu sedeli a domov išiel aj náš bývalý spolužiak s ktorým sme sa hrávali už od škôlky, býva presne nad Emou. A on povedal, či tu máme sústredenie, a potom sme naše zabíjanie času, cez ktorý sme sa mohli učiť, začali volať sústredenie. Nie je to veľmi vtipný príbeh, ako sme vymysleli vysedávaniu názov, ale my sa na tom vždy zasmejeme.