Never Be Alone

1. Kapitola

Práve som sa zobudila. Ešte som sa nechystala rozlepiť oči, pretože pohľad na osvetlenú izbu by bol priveľmi krutý. Aj keď som sa už hore, mám pocit, že som ešte viac unavená ako predtým. Keď som chorá tak mám pocit, že po spánku mám ešte menej energie. Celé telo ma bolí a som rada, že sa viem aspoň pohnúť pre vreckovky. Najhoršie je keď vyhadzujem vreckovky do koša a netrafím sa. Potom až keď si obúvam papuče, tak zistím, kde všetky skončili. No čo už. Basketbalistka zo mňa nebude.

Neznášam keď som chorá. Áno, nikto nemá rád keď je chorý, možno len ľudia, ktorí raz zakašlú a sú doma zo školy. Ale oni nie sú chorí, len to simulujú, v podstate sa to nepočíta. Ja vyzerám úplne, ako by som umierala. Nesrandujem. A popritom všetky moje kamarátky, keď sú choré, vyzerajú celkom normálne. Ale ja nie. Aspoň sa majú ostatní na čom zabávať. Nos si musím vyfúkať každú minútu a keď sa postavím z postele, tak na mňa moja hlava, doslova, kričí, aby som nevstávala. Dáva mi to totiž najavo silnými bolesťami. Preto vstávam z postele len vtedy, keď musím ísť na záchod a samozrejme, keď idem jesť. Pretože môžem byť akokoľvek chorá, jedlo je vždy prednejšie.

Ani neviem, kde som takto stihla ochorieť. Dnes ráno som sa zobudila a trochu som kýchala. Myslela som si, že to bude len alergia. Veď je máj, začína moja kýchacia sezóna. Potom sa to v priebehu dňa vyvinulo až tam, kde som teraz. Ležím v obývačke na gauči, prepínam medzi jedným hlúpejším programom, ako druhým. Toto ľudia vážne pozerajú? Podľa mňa nie. Veď to je aj tak jedno. Spať a sťažovať sa ako ma všetko bolí môžem aj pri somarinách. Aj keď možno veci, ktoré rada pozerám ja, sa môžu zdať druhým ako somariny. Podľa mňa ide len o uhol pohľadu.

Ale najviac ma dostala moja doktorka. Tak ja som prišla do ordinácie, bolo mi naozaj zle, bolel ma nos a ona sa ma spýta, že prečo sa neusmievam. Že či som vždy takáto vážna? Mala šťastie, že so mnou bol ocino, inak by som jej riadne vynadala. Nemá pochopenie pre chorého človeka? Niekedy sa pýtam, či sú ľudia naozaj v poriadku. Zaujímalo by ma, či by sa ona usmievala keby bola na mojom mieste. V podstate bolo možno úplne jedno, čo by mi povedala. Nemala by som ju rada tak, či tak. Ona za to nemôže. Ja nemám rada všetkých doktorov. Bojím sa ich už od detstva a myslím si, že tento strach asi nikdy neprejde.

No a keď som prišla domov, ľahla som si do postele a spala. Dúfala som, že keď sa trochu vyspím prejde to. Neskôr som sa premiestnila na gauč do obývačky po tom, čo som pochopila, že mi nestačí trochu si pospať. Tak aspoň budem pozerať niečo, čo som už určite miliónkrát videla. Oddychovať sa dá pri všetkom. A hlavne keď som chorá tak mám náladu na filmy, ktoré poznám naspamäť. Pretože keď pozerám nový film, tak z neho nechcem o nič prísť. Ale rozprávky to vždy istia. Mám síce šestnásť, ale rozprávky si pozrieť môžem. A u mňa ešte vek klesá, keď som chorá. Naozaj.

Takže po sťahovaní som sa najedla a znovu si trochu zdriemla. Vždy keď sa na chvíľu preberiem, tak do mňa mamina tlačí čaj. Až vyzdraviem, čaj nechcem ani vidieť! Už mi je z neho zle. Zo začiatku mi chutí, ale potom keď nepijem nič iné, mávam ho už dosť. A hlavne keď je teplejšie ročne obdobie. Vy nie?

Konečne sa odhodlám aspoň posadiť. Až teraz som si všimla, že som sama doma. Rodičia asi išli na nákup alebo neviem kde. Mohla by som im zavolať. Veď ak sú v obchode tak nech mi nakúpia zásoby. No budem sa spoliehať na ich rodičovské cítenie. Veľmi dobre vedia, že ja jedlo nikdy neodmietnem. Food? Always.

To mi pripomína, že si môžem dať HP maratón. To, človek potrebuje aspoň tak dvakrát do roka, pokiaľ sa jedná o mukla. Čarodejníci by mali povinne každý mesiac pozerať filmy, čítať knihy a občasné precvičenie kúziel by tiež neuškodilo. Ešte nad tým pouvažujem.