Zradkyňa

10. Kapitola - Pripomienky minulosti

Pokojné časy v Abrione netrvali dlho.

Až príliš rýchlo som si zvykla na obyčajný život, kde nečíhala za každým rohom hrozba či niekto, kto ma chce zabiť. Nemusela som myslieť na vojnu a prvýkrát som začala premýšľať o svojej budúcnosti.

Mala som však vedieť, že potom všetkom, čo som urobila si nezaslúžim šťastný koniec.

Ten deň začal celkom obyčajne. Sedela som spolu s Alarise na schodoch pred budovou rady a čakali sme, kým skončí ich stretnutie. Ona samozrejme nemohla ostať ticho a začala ma provokovať jedným elfom, o ktorom si myslela, že sa mu páčim.

„Je mi to jedno," odbila som ju. „Naozaj nestojím o žiadny vzťah ani sa nechcem znova zamilovať."

„Znova?" nadvihla obočie a na perách sa jej objavil úsmev. „Chcela by som poznať to šteňa, ktoré dokázalo zaujať našu drahú Kyru. Čo sa stalo? Dokázal ti zlomiť tvoje kamenné srdce? Nejako si to neviem predstaviť."

V spomienkach sa mi vynoril pár kobaltových očí. „Vtedy bolo všetko iné, ja som bola iná." Zasmiala som sa. „Ver mi, keby si ma stretla vtedy, tak ma nenávidíš."

„Aj teraz ťa neznášam."

Vyplazila som jej jazyk. „Tak choď otravovať niekoho iného, ja ťa tu tiež nechcem."

„Nikto iný by nevydržal s takým mrzutým psíčaťom. Môžeš byť rada, že ma máš." Uškrnula sa. „Ale teraz som vážne zvedavá. Hovor. Čo sa stalo?"

Zahľadela som sa na nebo a na chvíľu si dovolila stratiť sa v spomienkach. „Bol to vlk, ktorý mi ukázal všetky krásy ich sveta. Bola som vtedy hlúpa a naivná. Podriaďovali som sa mu v každom rozhodnutí. Chcela som, aby bol šťastný a zabudla som na to, že by som mala byť šťastná tiež."

„To neznie ako tá Kyra, ktorú poznám a rada neznášam," zašomrala.

Nie, neznie to ako Kyra, ale ako May.

„Čo sa stalo potom?"

„Zistila som veci, ktoré sa mi snažil zatajiť. Potom sa zázračne vrátila jeho bývala a hoci mi dával náznaky, že má záujem, úplne na mňa zabudol a vybral si ju. Vlastne to nebol ani výber, ja som v prvom rade nikdy nebola možnosť."

„Znie ako riadny idiot. Nechápem prečo si sa do neho v prvom rade zamilovala," povedala zamyslene. „Takže to kvôli nemu si taká zatrpknutá?"

Urazene som odfrkla a rozhorčene na ňu pozrela. „Ja nie som zatrpknutá!"

„Ale si! Máš postoj ako osamelá päťdesiatnička s desiatimi mačkami." Smiala sa mi. „Keby si sa správala milšie alebo sa častejšie usmievala, nikto si tu na začiatku nemyslí, že si ich chcela zavraždiť v spánku."

„Akoby si ty mohla niečo hovoriť. Od prvého stretnutia si ma urážala a chcela sa so mnou biť."

„Ale no, keby si bola usmievavé slniečko nie je to žiada zábava. Páči sa mi táto nezávislá a cynická Kyra, inú si ťa ani neviem predstaviť. Zlomené srdce ti prospelo, aspoň sa nabudúce tak ľahko nenecháš oklamať."

Povzdychla som si. „Asi máš pravdu, ale niekedy si želám, aby som ho nikdy nebola stretla. Kvôli nemu som si prešla peklom. Ostávala som dlhšie, akoby som mala, lebo som si myslela, že sa zmení, ale nikdy to nebolo také, ako na začiatku. Nebol to taký jednoduchý rozchod, vlastne sme sa ani nerozišli, len som od neho ušla." Začala som si rozmotávať vlasy, aby som si zamestnala ruky. „Zničil ma a trvalo mi dlhý čas, kým som sa dokázala konečne znova dať dohromady."