Zradkyňa

14. Kapitola - To, čo sa zmenilo

Keď Kalliope vošla do ošetrovne, zarazene zastala, prekvapene sledujúc neporiadok, ktorý sme za sebou s Darienom nechali – rozhádzané nádoby a fľašky s jej drahocennými elixírmi a zakrvavená gáza na stole.

Nemalo zmysel niečo popierať, vedela presne, čo sa stalo. Nebolo to predsa prvýkrát.

„Zase? Počúvaš ma vôbec niekedy? Povedala som ti snáď miliónkrát, že ten elixír nebude zaberať naveky! Máš si dávať, sakra, pozor! Ako to mám zase povedať Elizabeth?" spustila nahnevane. Nebolo to nič, čo by som nepočula tisíckrát predtým.

„Nemusí sa to dozvedieť. Som už predsa v poriadku a vieš, že by sa aj tak len zbytočne nahnevala."

Povzdychla si. „Poslednýkrát, čo ti kryjem chrbát. Ak sa ti nabudúce niečo stane, budeš si to musieť vyriešiť sama. Teraz poďte, Elizabeth už na vás čaká."

„Obaja?" zháčila som sa.

Krátko pozrela na Dariena a prikývla. „Tvoja mama trvala na tom, že bude najlepšie pre všetkých, ak ostanú u nás, aby boli v bezpečí. Keďže sa poznáte, budeš dávať na nich pozor. Vlastne to môže byť tvoj trest."

„Ale-"

„Chceš, aby som o tomto povedala Liz?" spýtala sa s nadvihnutým obočím. Keď som mlčala, uškrnula sa. „To som si myslela. Budeš mať čas premýšľať o tom, že nabudúce sa kdesi znova vyberieš a ostatní sa aspoň nebudú báť, že tu upíri behajú bez dozoru."

„To znamená, že sa asi budeme vídať častejšie," poznamenal Darien.

Zovrela som pery a mlčky ich nasledovala. Vlastne som ani nebola nahnevaná na Dariena tak ako na seba. On nič neurobil, práve naopak. Pomohol mi, keď som to potrebovala.

Ale nemohla som si pomôcť a aj tak mu vyčítala to, že sa tu z ničoho nič ukázal ako pripomienka môjho starého života a toho kým som bola. A ak bol tu, znamenalo to, že tie sny o budúcnosti predsa len mohli byť pravdivé.

Utekala som tak dlho a aj tak to nemalo žiadny význam. Možno mal Darien pravdu a toto je niečo, čomu sa nebude dať utiecť. 

Mala by som sa začať zamýšľať nad budúcnosťou, ktorá ma čakala.

Potriasla som hlavou, snažiac sa vyjasniť si myšlienky. Najskôr sa musím vysporiadať s niečím iným. Pohľadom som zablúdila na Darienov chrbát pred sebou a pousmiala sa. Hoci prešli viac ako dva roky, on sa nezmenil. Stále bol rovnako posadnutý myšlienkou zachrániť svet ako bol pred tým.

Nechcela som, aby ma  do toho zamotal, nevedela som si však predstaviť, že by toto zvládol sám. 

Doma náš čakala Elizabeth. Nervózne postávala v predsieni, keď sme vošli dnu a úľava v jej očiach bola neprehliadnuteľná. Okamžite ma silno objala.

„Myslela som si, že sa ti niečo stalo, keď si tak zmizla a Kalliope ťa nevedela nájsť."

Vymotala som sa z jej zovretia. „Som v poriadku, nič sa mi nestalo," povedala som dúfajúc, že ma výraz mojej tváre neprezradí.

Za ten čas strávený v Abrione sme sa zblížili, zverila by som jej aj svoj život, ale nedokázala som ju vnímať ako svoju mamu. Možno to bolo tým, že vyzerala sotva o desať rokov staršia alebo možno tým, že mamou bude pre mňa vždy Amalia, ktorá ma vychovala.

Pohľadom sa zastavila na upírovi, ktorý stál za mnou.

„Ahoj, Lizzie," povedal Darien.

Lizzie?

Prekvapene som sa na neho pozrela.

Obočie mi vystrelilo takmer až ku vlasom, keď som videla, ako ju Darien objal a Elizabeth sa na neho usmiala. „Zostarla si."