Svoj život som si nikdy nepredstavovala takto.
Chcela som pokoj. Nájsť si svoje miesto vo svete a robiť to, čo som pokladala za správne. Nemohla som predsa vedieť, že ma to dovedie až tu – do lesov na juhu Ruska.
Bežala som. Lapala som po dychu.
Stromy ohýbal ľadový vietor, fúkal mi zamotané vlasy do tváre a takmer som sa kvôli nim potkla. Ľutovala som, že som si ich neostrihala, keď som mala šancu. Popadané ihličie sa mi zabodávalo do tenkých pláteniek, ako som sa snažila navýšiť svoju rýchlosť. Svaly ma pálili, no nedovolila som si spomaliť.
Prekvapili nás v hoteli, ktorý sa nachádzal v hlavnom meste Ruska. Nestihla som sa obliecť, nestihli sme vymyslieť plán, len sme sa rozbehli.
Nepredstavovala som si, že budem niekedy na úteku pred bytosťami, ktoré som kedysi milovala. Mali v sebe to čaro lesa, majestátnosť, dravosť. Boli postavami z mojich snov, ochrancovia, ktorí mali dávať na svet pozor. A predsa sa stali zápornými postavami v mojom príbehu.
Vedela som, že sme boli blízko. Blízko nášho cieľa, nášho útočiska pred vlkmi.
Pred mnou sa zjavila asfaltová cesta, na ktorej prudko zabrzdili dve dodávky. Otvorili sa dvere a von sa vyvalila skupinka skrotených. Kráľ za nami neposlal svorky, iba skrotených zo svojej armády. Znamenalo to, že som im mohla ujsť v lese, ale nie v civilizácii.
Nedovolila som si dovoliť premeniť sa na vlka, vo zvieracej koži som sa cítila cudzo a nechcela som nič riskovať. Teraz ma však obkľúčili spredu aj zozadu. Nedávali mi inú možnosť.
V skoku som sa premenila na snehovo bielu vlčicu, srsť mi priam svietila v tmavom lese.
Pomôž mi, vyslala som ku svojej vlčici tichú prosbu. A potom som cítila, ako sa moje svaly znova dali do pohybu, no tentoraz som ich neovládala ja. Dovolila som jej prevziať kontrolu, aby nás dostala z tejto prekliatej situácie.
Obratne dlhým skokom preskočila dodávku a vyhla sa výstrelom zo zbraní. Len jeden sa nám ošuchol o bok a bolesť nedala na seba dlho čakať. Bežala lesom ľahko, ledva sa dotýkala labami zeme a skrotených nechala ďaleko za sebou.
Nikdy som si nepredstavovala, že vbehnem do náruče nepriateľa, bytostí, ktoré ma učili nenávidieť. Na svete však pre mňa nebolo miesto, kde by som bola v bezpečí, kde by som patrila. Možno to je údel krížencov, navždy ostať nechcení, nepochopení.
Nebol však čas na sebaľútosť. Vlci a upíri sa strmhlav rútili do vojny, ktorá by vyústila do návratu démonov na náš svet a to bolo niečo, čo som nemohla... nemohli dovoliť.
Les začal rednúť a stromy sa rozostúpili, keď som uvidela začiatok starodávneho mesta. Vlčica znova ustúpila do úzadia a ja som sa premenila. Odhrnula som si vlasy z tváre a snažila sa lapiť dych. Ruku som si priložila na krvácajúci bok, no rana sa už pomaly hojila. Točila sa mi hlava, ledva som stála na nohách.
Premena si vždy žiadala viac, ako dala.
„Ani krok, inak strelím," ozvalo sa mi za chrbtom.
Pomaly som sa otočila a zdvihla ruky nad hlavu. Stál tam upír a mieril na mňa zbraňou. Kvôli vysileniu som si nevšimla jeho prítomnosť. Potichu som zanadávala. Ak ma videl premieňať sa, nemám dlho, kým ma zabije.
Musím niečo vymyslieť.
„Nepatrím k nim," povedala som, aj keď som vedela, že mám mizivé šance, aby mi uveril.
Posmešne nadvihol obočie. „To hovor vieš komu. Videl som ťa, vlčica."
Nervózne som klepala nohou po snehu. Kde toľko trčí?
ŞİMDİ OKUDUĞUN
Zradkyňa
Fantastik[Posledný dieľ série Krotiteľ] May od začiatku prešla dlhú cestu. Od tvrdohlavého človeka, k poslušnej skrotenej až k netvorovi a zradkyni. Opustila Axela a všetko, čo poznala, aby urobila to, čo pokladala za správne - zastavila vojnu. Na svojej ces...
