Zradkyňa

39. Kapitol - Stretnutie s bohyňou

Do Darienovej izby som sa odvážila znova vkročiť až takmer po dvoch mesiacoch. Okrem prvej noci, po skončení vojny, som sa jej snažila vyhýbať a darilo sa mi to.

Nechcela som vidieť nič, čo by mi ho pripomínalo. Myslieť na to, ako jeho prítomnosť pomaly slabne a mne čoskoro ostanú len spomienky.

Musela som si však pripustiť, že mi neuveriteľne chýbal. Každý deň som myslela na to, čo by urobil, toľkokrát ma napadlo, že by som mu niečo povedala, no keď som sa otočila, uvedomila som si, že pri mne nestojí. Každá takáto pripomienka bola ako bodnutie do srdca či rana do žalúdka.

Matias sa rozhodol pretriediť jeho veci a zobrať si cennosti, ktoré ostali a tak som bola nútená tam vstúpiť znova. Chcela som byť pri tom. Nemienila som dopustiť, že by vyhodil niečo, čo by pokladal za bezcenné, no pre mňa by to malo nevyčísliteľnú hodnotu.

Preto hoci som vedela, že mnou opovrhuje a vyhýbal sa mi tak dlho, ako to len išlo, ocitli sme sa zrazu v jednej miestnosti. Pracovali sme ticho, ani raz sa nepozrel mojím smerom a ja som bola tiež sústredená na to, čo robím.

Rozhodla som sa pustiť do jeho pozoruhodnej zbierky kníh. Mal všetko od histórie, po čarodejnícke knihy, dokonca aj základnú biológiu všetkých druhov, doslova knihomoľský sen. Pozastavila som sa, až keď som po vyprataní, našla ešte jednu radu kníh, ktorú som si nikdy pred tým nevšimla.

Čierna mágia.

Nekromancia.

Ako navrátiť život.

Zvedavosť vyhrala a rozhodla som sa otočiť na Matiasa. „Prečo tu má... mal schované tieto knihy?" spýtala som sa ho.

Nachvíľu sa pozastavil a otočil ku mne. Zovrel pery, keď uvidel, čo za literatúru som držala v rukách. „Rovno ich vyhoď, nechcem ich ani vidieť."

Nadvihla som obočie, čakajúc na riadnu odpoveď.

„Sú to knihy, ktoré zbieral po smrti jeho rodiny, keď ju dal Axel zabiť. Ako vidíš, očividne nefungovali, keďže sa zaplietol s tebou. Vlastne nebyť týchto kníh, nič z tohto sa nestane. Len preto, že sa zahrával s mágiou mal halucinácie vraj od bohyne a stal sa posadnutý záchranou sveta. Ak vieš, čo je dobré, rovno ich spáliš."

Nepočúvala som ho, samozrejme, že nie. Vedomosti v nich boli až príliš vábivé na to, aby som ich nechala neprečítané. Zaujato som otvorila jednu z nich a pustila sa do čítania.

Počula som Matiasov výsmešný smiech. „Poslúž si. Ale nerob si nádeje, že ho privedieš späť. Je to nemožné vo všetkých ohľadoch, ak niekto raz zomrie, musíš sa s tým zmieriť a ísť ďalej. Alebo ich v prvom rade, však vieš, nezabiť."

Ani tak som sa nechala odradiť. Ostala som hore celú noc, ani si nevšimla, keď Matias odišiel. Dalo by sa povedať, že som sa stala posadnutou nájsť v nich odpovede. Hľadala som hocičo, čo by mi mohlo pomôcť, aj keď som nevedela presne, čo chcem dosiahnuť.

Oživiť ho?

Nedovolila som si dúfať. Ale predstava, že by som ho mala späť... že by som mohla byť predsa len šťastná sa nedala ignorovať. A potom sa mi stále v hlave prehrávali slová, ktoré som počula od seba: „Budeš šťastná."

Vedela som, že bez neho nebudem. Muselo to byť predsa to, čo hľadám.

Zapadalo to do seba, nie?

A tak som čítala a čítala, všetky knihy, ktoré mal vo svojej zbierke, hltala každé jedno slovo, písala si poznámky. Na druhý deň ma Matias našiel obklopenú roztvorenými knihami a popísanými papiermi. Strapatá a unavená, ale konečne som mala nádej.