Zradkyňa

29. Kapitola - Čarodejnice

Prudko som sa postavila zo stoličky, až som ju takmer prevrátila. Ostala som však stáť na mieste a Darienove meno sa mi zaseklo na perách. Čo som mu chcela vysvetľovať?

„Choď za ním," poradila mi Alarise. „Určite počul, čo si povedala a vyvodil si z toho vlastný záver. Nenechaj, aby nedorozumenie vstúpilo medzi vás."

Vedela som, že by som to mala urobiť. Zároveň tu však bol ten strach, ktorý ma paralyzoval na mieste. Ak pôjdem za ním, budem mu musieť vysvetliť, prečo som to povedala a zároveň odhaliť pocity, ktoré som tak dlho v sebe dusila.

Desilo ma to.

Bolo jednoduché predstierať, že sa nič nedeje. Nechať náš vzťah na tomto zaseknutom bode, nebolo to ideálne, ale bolo to pohodlné. Bezpečné. Nehrozili žiadne ublížené city, sklamania a bolesť.

Ak nepôjdem za ním, pravdepodobne stratím jeho dôveru, ale ak pôjdem, vstúpim do neprebádaných vôd, odhalím svoje vnútro a riskovania som sa bála. Nechcela som zrútiť steny, ktoré som tak dlho stavala, aby sa minulosť neopakovala.

S panikou som sledovala jeho vzďalujúci sa chrbát, nevediac sa donútiť k tomu spraviť prvý krok.

„Ak teraz za ním nepôjdeš a necháš ho odísť, vznikne medzi vami priepasť, ktorú bude ťažké zaceliť. Naozaj ho chceš nechať veriť, že stále miluješ Axela a možno sa k nemu chceš vrátiť?"

Nie, samozrejme, že som nechcela. Ale bolo ťažké bojovať proti všetkým svojím inštinktom, ktoré mi kričali, nech ostanem vo svojej komfortnej zóne, neriskovať, nezraniť sa. Ale Darien bol dôležitejší. Bez neho by som nič z tohto nezvládla. chýbali by mi naše rozhovory, jeho prítomnosť.

Zhlboka som sa nadýchla a zbehla dole z verandy. Dúfala som, že ho ešte zastihnem. Táto časť miesta za riekou bola v noci pokojná, prázdna.

Dariena som dobehla takmer na námestí. Zakričala som za ním.

Zastal, no neotočil sa.

Teraz už pomalým krokom som podišla k nemu. „Môžeme sa porozprávať?" spýtala som sa tichým, takmer nečujným hlasom. Stále som si nebola istá, čo som mu presne chcela povedať, ale vedela som, že niečo musím.

Keď sa otočil, jeho tvár nebola nahnevaná, vyzeral len unavene. „Nemáme sa o čom rozprávať," povedal.

Trhane som sa nadýchla a na krátku chvíľu odvrátila zrak, očami som prešla po kedysi opustených domoch, v ktorých sa teraz svietilo. Tak veľa sme toho spolu dokázali, prešli spolu toľkými vecami, ale toto bolo niečo iné. Nebol to problém, nad ktorým sme si sadli a vyriešili ho, nezasahovala tu žiadna vonkajšia sila, boli sme tu len my.

„Viem, že si počul, o čom sme sa s Alarise rozprávali. Chcela som ti len vysvetliť-"

„To je jedno, naozaj. Nechaj to tak, May. Nezáleží mi na tom, čo cítiš alebo nie ku svojmu krotiteľovi, pokiaľ to nezasahuje do našich plánov."

Zamračila som sa. Boli plány všetko, na čom mu záležalo? Možno som bola naivná, videla niečo, čo v skutočnosti neexistovalo. Túžila som po pozornosti, láske a nechala sa oklamať ilúziami a predstavami.

Áno, bola som hlúpa.

Akoby Darienovi mohlo predsa len záležať na mne? Videl ma iba ako spojenca, kamarátku, niekoho, kto bude pri ňom v tomto šialenstve, ale to bolo všetko. Bola to moja chyba, keď som si po slovách Alarise, Erin a ostatných začínala myslieť niečo iné.

A teraz, keď som si dovolila dúfať, bolo ťažké zabudnúť. Zatlačiť to naspäť do úzadia svojej mysle ako pred tým, keď už to bolo tu. Áno, po Axelovi ma desila láska, ale zároveň som po nej prahla a cítila sa bez nej prázdne.