Zradkyňa

24. Kapitola - Letný slnovrat

Keď sme vystúpil pred bránou mesta, Darien mi ponúkol rameno, ktoré som bez zaváhania prijala. Jeho blízkosť ma upokojovala a teraz som si potrebovala zachovať chladnú hlavu viac než kedykoľvek pred tým.

Ulice hlavného mesta boli ozdobené červenými svietiacimi lampiónmi. Vlci aj skrotení oblečení do červenej s maskou na tvári sa veselo rozprávali, popíjali alkohol a obzerali stánky s jedlom či drobnosťami.

Ľutovala som, že som ho nikdy nezažila pred tým. V čase, keď som tu ešte nebola za votrelca, ktorý ich ohrozuje.

Pomaly sme sa zamiešali do davu, snažiac sa tváriť nenápadne a uvoľnene, no vo vnútri som tŕpla, či nás niekto nespozná. Snažila som sa vo vzduchu zacítiť niekoho známeho, no bolo tu príliš veľa bytostí.

„Zhlboka sa nadýchni, nespoznajú nás," zašepkal mi do ucha Darien. „Ak budeš nervózna, prezradí nás tvoj zrýchlený tep."

Prikývla som.

Jemu sa to však ľahko povie, jeho srdce nebilo.

Vyzeralo to, že zatiaľ sa všetci bavili, nikomu nebolo zle a to znamenalo, že sme na tom s časom boli dobre. Za chvíľu sme zabočili doprava do jednej z bočných uličiek a unikli tak tlačiacemu sa davu.

Kedysi som obdivovala majestátnosť tohto mesta, no chýbali mi úzke uličky môjho domova. Ak všetko pôjde podľa plánu, čoskoro sa tam vrátime.

Keď sme sa uistili, že nás nikto nemôže vidieť, vošli sme do staršej budovy, kde sa nachádzal jeden z vchodov. Dnu bola prázdna, zdalo sa, že je uprostred prerábania. Našťastie si teda nikto nevšimne, že sme tam boli.

Pokračovali sme dole po schodoch do pivnice. Z hora k nám doliehali zvuky osláv a sprevádzali nás po ceste dole. V pivnici bol v rohu zahádzaný otvor dole. Keby sme nevedeli, čo máme hľadať, asi by sme si ho nevšimli.

Darien išiel prvý. Potom ma chytil za boky a pomohol mi zoskočiť. Nie že by som to nezvládla sama, ale chcela som, aby to moje šaty prežili.

Čím sme boli bližšie, tým som bola nervóznejšia. Hlavou sa mi mihali všetky možné scenáre, ako by to mohlo skončiť. Každý ďalší bol horší ako ten predchádzajúci. Skrotení, ktorí prídu budú riskovať kvôli mne. Lebo som im sľúbila bezpečné útočisko.

Nemohla som však zaručiť, že sa tam všetci dostanú živí. Stále ma desila predstava, ako do mňa bytosti vkladajú dôveru a ja ich sklamem.

„Ak sa niečo zvrhne, pomôžeš im, aby ich nechytili, dobre? Prosím, sľúb mi to," prehovorila som po chvíľke tichého kráčania.

„Čo chceš robiť ty?" spýtal sa nedôverčivo.

Povzdychla som si. Bol čas mu to povedať. „Ja sa postarám o Axela."

„Myslíš si, že príde. Aj po tom, čo sme naplánovali."

Prikývla som. „Skrotení sa už pravdepodobne dozvedeli o stretnutí. To je dosť času na to, aby ho niekto išiel varovať. Nepodarí sa mu zastaviť všetkých, aby nepili alkohol, ale ak zmobilizuje dosť vojakov, môžu nám spôsobiť problémy."

„Nenechám ťa s ním samú. Nechcem si predstaviť, čo by sa mohlo stať, ak by ťa chytili."

Pokrútila som hlavou. „Musím to byť ja, kto sa s ním stretne," povedala som neoblomne. „Veríš mi?"

„Tu nejde o dôveru, May. Axel je teraz nepredvídateľný, nevieš, čo sa-"

„Veríš mi?" zopakovala som. „Áno alebo nie?"