Zradkyňa

31. Kapitola - O všetko sme prišli

Niekoľko sekúnd som len hľadela na tmavý stúpajúci dym, krik, ktorý k nám doliehal znel tak vzdialený a nereálny. Nedokázala som spracovať, že sa to skutočne deje, že niekto odhalil naše skryté miesto na tomto svete.

Bola to jediná istota, ktorú sme mali. V tomto meste bude vždy bezpečne, nemuseli sme v noci mať hliadky, nemuseli sme sa strhávať pri každom zvuku, lebo tu sa nám nikdy nemalo nič stať.

Svet o tomto mieste predsa nemal vedieť.

Až doteraz.

Takmer som sa rozbehla za nimi, keď ma Darien chytil za ruku. „Čo chceš robiť? Nemôžeš tam len tak vtrhnúť."

Panika zvierala moje vnútro, takmer som nevládala premýšľať. Toto bolo iné ako tie boje vonku, tam sme boli pripravení, nešlo o náš domov.

Zhlboka som sa nadýchla v snahe schopiť sa. Nebola to moja prvá bitka. „Nebudem sa tu schovávať."

„To som tým nemyslel, ale musíme byť opatrní," povedal. Bremeno z mojich pliec sa zdvihlo, nebola som v tom sama.

Premenila som sa a s Darienom sme obehli mesto zo zadu, aby sme neboli príliš odhalení, keď budeme prechádzať cez most. Bola som si takmer istá, že uvidím vlčie telá a ich ostré zuby, no boli to upíri.

Marcus.

Našiel nás.

Premenila som sa. „Musíme nájsť Elizabeth," povedala som rýchlo Darienovi. Určite neprišiel osobne, ale zaručene sa postaral o to, aby ju našli. Viac som nemusela hovoriť, pochopil.

Potlačila som slzy, keď som videla, ako horí mesto, ktoré Kalliope budovala celé roky a oni ho zničia behom niekoľkých hodín či minút. Plamene oblizovali domy, z ktorých utekali vystrašené bytosti. Snažili sa brániť, no upíri boli v prevahe.

Prebudila sa vo mne zúrivosť, akú som nepoznala. Celú ma pohltila, až po končeky prstov. Vedela som, že ich nemôžem nechať zhničiť aj toto. Odtrhla som sa od Dariena a zaútočila som na prvého upíra, ktorý mi prišiel pod ruku.

Nemala som zľutovanie, nerozmýšľala som nad tým a nesnažila sa získať späť kontrolu nad svojou silou.

Zabíjala som. Vytrhla som jednému z ruky zbraň a následne ho ňou prebodla. Teraz som sa nemusela namáhať zabíjať ich ručne, oháňala som sa dýkou, akoby som to robila od narodenia. Začali kričať oni, keď si uvedomili, kto som.

Usmiala som sa. Krv mi stekala po rukách a predsa mi to nevadilo. Stála som na bojisku obklopená mŕtvymi telami a nevadilo mi to. Páčila sa mi chuť smrti na jazyku.

„May! Musíme nájsť Elizabeth!" počula som kričať Dariena, no nemienila som ho počúvať. Takto slobodne som sa necítila už dlho a odmietla som nechať sa znova spútať reťazami.

Chytil ma za rameno, no zahnala som sa po ňom zbraňou a zavrčala na neho. „Nechaj ma!"

Prekvapene uskočil dozadu, no nie dosť rýchlo a spôsobila som malú reznú ranu na jeho pleci. Obočie skrčil od šoku a strachu. „No tak, May, toto nie si ty! Pozri sa na mňa, dobre?" rozprával sa so mnou ako s vystrašeným zvieraťom.

Ale ja som nebola vystrašená! Práve naopak oni by sa mali báť mňa!

Pristúpil pomaly o krok bližšie. Zbláznil sa? Uprostred boja na toto nebol čas. On však upieral celý čas oči na mňa, nevšímal si nič, čo sa deje okolo neho. Moje zmätenie ma zastavilo na toľko, aby došiel ku mne a zovrel mi dlaňou moju.

„Sú to tiene, nie ty, áno? Musíš byť silnejšia ako oni. Marcus niekoho po vás poslal, Elizabeth bude v nebezpečí."

Pozrela som sa na naše spojené ruky a uvedomila som si, že moje sú takmer čierne, pohltené tmavou hmotou. Vystrašene som uskočila a pustila zbraň, ktorá dopadla na zem. Dych sa mi zrýchlil.