Zradkyňa

34. Kapitola - Začiatok konca

Na druhý deň sme vstávali za úsvitu, bol čas len na krátke rozlúčky a všetci sme sa pobrali na svoje stanovené miesta. Keď som všetkých zvierala v pevnom objatí, modlila som sa, aby som ich nevidela naposledy. 

Väčšina sa pripravovala na boj, pomaly sa zhromažďovali, no naša úloha s Darienom bola iná. Nebudeme priamo v centre boja, ale bude oveľa nebezpečnejšia. Keďže obaja sme boli v meste, s trochou pomoci od mágie, bude pre nás možné sa dostať za hranice bez spustenia poplachu. 

Dostaneme sa dnu, znefunkčníme ochranu  a pustíme dnu vlkov. A ak všetko pôjde podľa plánu, nájdeme a zastavíme Marcusa. Nechcela som ani myslieť na to, koľkokrát sa to môže pokaziť, inak by som stratila odvahu. 

Ale bolo to tu. 

Nech to skončí akokoľvek, skončí to dnes. 

Ticho sme kráčali lesom, každú chvíľu sme mali zazrieť vstup do záhrady, kade som predtým ušla. Teraz sa to zdalo byť ako v minulom živote. Utiekla som, lebo som nechcela bojovať a zomrieť, a teraz? Utekám nebezpečenstvu priamo do otvorenej náruče. 

„Počul som, ako si sa včera rozprávala s Axelom," nadhodil Darien nonšalantne. 

„Žiarliš?" uškrnula som sa. 

Obzrel sa ponad plece a prevrátil očami. 

Chvíľu sme kráčali ticho. Bolo počuť len praskot vetvičiek pod našimi nohami, ako sme sa predierali lesom. Neboli sme už ďaleko. 

„Bojím sa o teba," odpovedal na moju otázku. „Nostalgia niekedy vykresľuje veci ružovou farbou, aj keď boli v prvom rade čierno-biele. Začneš si myslieť, že veci neboli skutočne také zlé a zatúžiš  vrátiť sa späť." 

Tentokrát som ja dlhšie čakala s odpoveďou, snažiac sa rozlúštiť, čo tým myslel. „Nevrátim sa k Axelovi, obaja máme predsa svoj život." 

„Ani keď tu nebudem?" opýtal sa a pozrel na mňa smutnými očami. 

Nechápavo som sa zamračila. „Prečo by si... Nie!" Oči sa mi rozšírili od prekvapenia a zhrozenia, chytila som ho za ruku a donútila ho zastaviť. „Prosím, povedz mi, že nepočítaš s tým, že tu zomrieš." 

Zovrel pera a odvrátil odo mňa zrak. „Tak to má byť, May. Nezáleží na tom, čo si myslím alebo urobím, jednoducho sa to stane."

„Zbabelec! Sebec! Prečo si sa potom tváril, že ti na mne záleží? Prečo si mi dovolil dostať sa k tebe tak blízko, keď si rátal s tým, že ma tiež opustíš? Mohol si mi to povedať! Ako mám teraz ďalej pokračovať v tomto pláne?" 

Pohladil ma po líci. „Ale ty si to predsa vedela. Obaja sme to vedeli." 

Prikryla som si rukou ústa a snažila sa potlačiť vzlyk. Pokrútila som hlavou a zasmiala sa, no bolo tam viac zúfalstva ako veselosti. „Nikdy som si nemyslela, že sa len takto vzdáš. Myslela som si, že budeš bojovať. Za seba. Za nás." 

Pousmial sa a pohladil ma po líci. „Nikdy som nepovedal, že sa vzdávam. Budem bojovať do posledného dychu, ale ak mám zomrieť dnes... som rád, že som mal príležitosť byť v tvojom živote." 

Odvrátila som od neho tvár. Kašlala som mu na tieto vznešené slová. Presne to isté mi povedala aj Elizabeth, ale všetko to boli len hlúpe prázdne reči. Povedia, ako im na mne záleží a chcú, aby som bola šťastná. 

Prečo nebojovali za to, aby mohli ostať v mojom živote? 

Darien si povzdychol. „Mali by sme ísť ďalej, čakajú na nás."