Vtáčik v klietke (Snarry, jednorázovka, Harry Potter, SK)

Vtáčik v klietke

Je možné zamilovať sa do človeka až po jeho smrti?

Túto otázku som si kládol deň čo deň, odkedy som uzrel spomienku. Daroval mi ju, zatiaľ čo zomieral. Díval som sa do jeho temných očí, pripomínali čierne hlbiny oceánu, ukrývali v sebe toľko nevypovedaného, až to na krátky okamih vyplávalo von. Pocity a emócie; bôľ, ublíženie, smútok, krivda, zlosť, slabosť, pýcha, ľútosť – všetko sa odrazilo na povrchu čiernych vôd, do ktorých som v tú nešťastnú noc hľadel. Iba chvíľu. Odohralo sa to tak rýchlo. Nemal som čas urobiť nič viac, len ho nechať zomrieť samého, opusteného, nemilovaného a smutného v chladnej rokfortskej lodenici.

Akoby to bolo včera, čo som sa ponoril do striebristých spomienok, aby som zahliadol, ako veľmi som sa zmýlil. Aký slepý som celý ten čas bol. Zradca sa stal hrdinom, to uvedomenie ma zasiahlo ako ostrý šíp, prerazilo mi vnútornosti tak dôkladne, až som sa razom cítil prázdny. Žil som v lži a nenávidel nesprávneho človeka. Čakalo na mňa však oveľa väčšie odhalenie, než na aké som bol v tú dobu pripravený.

Žiarivá laň poskakovala vzduchom s ladnosťou a pôvabom. Ožiarila všetko, čoho sa svojim nehmotným telom dotkla. Jej prekrásny odraz sa trblietal v očiach modrých ako nebo. „Aj po toľkých rokoch," zašepkal vyčerpaný hlas a vráskavá tvár sa natočila k postave pripomínajúcej temnú sochu, nehybnú a skrývajúcu sa za vrstvami odevu, „ju stále miluješ?" dokončil načatú otázku.

Tiché odfrknutie, tak známe a zároveň úplne iné, ozvalo sa v priestore. „Nie ju."

Vráska medzi sivastým obočím sa náhle prehĺbila, keď sa stará tvár zamračila. „Obávam sa, že ti nerozumiem, drahý priateľ. Azda si Lily Evansovú nemiloval, keď si bol ochotný obetovať toľko, len aby si ju zachránil?"

Laň zmizla a spolu s ňou i diamantové svetlo ožarujúce miestnosť a mužov v nej. Na postavy dopadol tieň, ktorý síce ukryl ich telá aj tváre, no ich oči a rysy boli stále viditeľné. „Miloval, ale nie tak ako si myslíš, Albus. Skutočne som miloval len raz a stalo sa to dávno po jej smrti."

Prudké zalapanie po dychu. Také neobvyklé práve od starca, ktorého oči vypovedali šok a uvedomenie. „Och... je len dieťa."

Pribledá až žltkastá tvár, ktorá svietila i v tme, stratila sa za havraním závojom mastných vlasov. „A také moje city k nemu aj boli. Nevinné, hoci silné. Vyrástol, a tak som ho začal milovať už nie ako dieťa, ale ako muža, ktorým sa stal. Dospel prirýchlo, rýchlejšie než mal."

„Severus –"

„Nie," zastavil ho skôr, ako sa nadýchol k ďalším slovám. „Nemusíš sa znepokojovať, nikdy som sa ho ani nedotkol. Nevie o ničom. Nenávidí ma, a tak to aj ostane. Nedozvie sa to. Túto vojnu neplánujem prežiť, preto sa nikdy nepokúsim povedať mu, čo pre mňa znamená. Obaja si toto nemilé tajomstvo vezmeme do hrobu."

„Ach, Severus, mal by si mu to povedať. Oľutuješ to, ver mi, na smrteľnej posteli ťa dostihne ľútosť taká neznesiteľná a žalostná, že umieranie bude peklom a nie vítaním nového začiatku," riekol starý muž, kúzlom zasvietiac sviecu na blízkej stene a unavene sa posadil na stoličku pri nej.

Bledá tvár sa odkryla a oči sklopené skrývali emócie, zatiaľ čo spodná pera sa sotva badateľne zachvela. „Nenúť ma, aby som v jeho zelených očiach videl odpor, nechuť a výsmech, ktorý by ma v nich iste čakal, len čo by z mojich úst začul túto pravdu. Nechcem si ich pamätať práve také. Jeho odmietnutie by ma zabilo skôr, ako Temný pán. Nevedomosť, ako by sa možná situácia vyvinula je preto prijateľnejšia. Len vďaka tomu môžem ešte snívať o veciach, ktoré by sa nestali, zato v mojej hlave áno." Bolestne nasal vzduch skrz zovreté pery. „Nenúť ma preto, aby som sa okradol o to jediné potešenie, ktoré v živote mám."