Mesačný Kameň - Férska Kráľovná

9. Kapitola - Čerstvý vzduch...

Sedela som v kuchyni a snažila sa utriediť si myšlienky, ktoré mi doslova lietali hlavou. Popritom, som šúpala zemiaky a dávala pozor na svoje prsty, aby ostali aj naďalej celé. Spojila som príjemné s užitočným.

„Ups!" vyhŕkla som, keď som na palci pocítila tlak a ostrie nožíka pofŕkala moja krv. Nôž som automaticky pustila na zem a začala si cmúľať palec ako malé dieťa. V duchu som nad sebou pokrútila hlavou a ignorovala mamin káravý hlas, ktorý mi zaznel v hlave a kázal, aby som sa správala ako dáma.

„Si v poriadku?" vbehla do kuchyne Tussur, „Počula som cvengot noža a myslela som si... Myslela som si správne," zamračila sa a podišla ku mne.

„Si ako malé dieťa. Ukáž," prikázala mi a ja som jej natrčila ocmúľaný palec. Povzdychla si a obzrela si ho.

„Našťastie to nie je hlboké. Len povrchové," skonštatovala a zdvihla zo zeme nôž.

„Prepáč," ospravedlnila som sa a venovala jej úsmev.

„Prosím ťa. Je to v poriadku," položila nôž do drezu a otočila sa tvárou ku mne. Tussur, bola pomocníčka hlavnej kuchárky. Jej úlohou, bolo dávať pozor na kuchyňu v neprítomnosti hlavnej kuchárky. Bola trochu staršia odo mňa, ale za celý ten čas čo som s ňou bola, som sa neodvážila opýtať na jej vek. Jednak preto, pretože sa to nepatrí a potom preto, pretože by mi istotne neodpovedala a asi by sa aj urazila. A to som nechcela.

„Nie si prvé a ani posledné nemehlo, ktoré prejde mojimi rukami a touto kuchyňou," dodala a ja som sa zasmiala.

„Úprimne... Len som sa trochu zamyslela," priznala som úprimne a Tussur prekvapene nadvihla jedno obočie.

„Hm... Čo trápi takú peknú hlavičku?" žmurkla na mňa.

„Ach, keby som vedela, Tussur. V hlave mám kopec myšlienok a netuším, ktorou sa mám zaoberať prvou," povzdychnem si a posadím sa na lavičku. Tussur si z príborníka vezme čistý nôž a pokračuje tam, kde som ja prestala.

„Čo keby, si sa išla prejsť? Alebo ešte lepšie. Prebehnúť sa? V stajni stojí kopec krásnych a silných koní, ktorý čakajú len na to kedy ich niekto vyvedie na lúku," poradila mi.

„Nie som najlepší jazdec," namietla som.

„To ani nemusíš byť. Máme aj vytrénované kone, ktoré určite zvládneš," uistila ma.

„Tak... Asi to pôjdem skúsiť," prikývla som a postavila sa.

„Len bež. Ja tu zatiaľ dokončím svoju prácu," povzbudzujúco sa na mňa usmiala a ja som bez zaváhania vybehla zadnými dverami...

👑🖤🖤🖤🖤👑

"Konečne," pomyslela som si, keď som zosadla zo sivého koňa menom Raxcha. Zhlboka som sa nadýchla a obzrela sa okolo seba. Slnko už pomaly zapadalo a jeho lúče, už dnes naposledy osvetľovali veže Nandobského hradu, ktorý bol tiež známy ako Zimný zámok. Bol to nádherný pohľad. Mala som pocit, že sa dívam na obraz. Nie na skutočnú stavbu, ale na maľbu, ktorá má nevyčísliteľnú hodnotu. Zimný zámok, bol sám o sebe nádherný. A hlavne v noci. Mesiac, hviezdy, tajomné tieňe...

„Pekný výhľad, však?" ozvalo sa za mnou a ja som sa prudko otočila. Len-len, že som nespadla na zem.

„K-kapitán Chetan," zakoktala som sa a udivene sa dívala na féra, stojaceho priamo predo mnou. Bol ako ilúzia. Ilúzia, ktorá sa mohla kedykoľvek skončiť. Rozplynúť sa do vzduchu.

„Rád sem chodievam. Je to skvelé miesto na premýšľanie," dodal.

„Čo tu robíte, kapitán Chetan?" opýtala som sa, ignorujúc jeho predchádzajúce slová.

„Bol som na obhliadke. Práve sa mi skončila služba. Toto miesto je ako stvorené na oddych," usmial sa. Netušila som, čo mám robiť. Naozaj nie.

„T-tak ja potom pôjdem. Nechcem vyrušovať," natiahla som sa po Raxchanovej uzde. Avšak... Nahmatala som iba vzduch. Raxchan bol preč. Vyplašene som sa začala obzerať, hľadajúc známu sivú hrivu.

„Raxchan, je tam," prehovoril kapitán Chetan, uškŕňajúc sa. A naozaj. Raxchan stál pod vysokým stromom, priamo za Chetanových chrbtom a pásol sa. Uľahčene som si vydýchla.

„Chválabohom," zamrmlala som si popod nos a Chetan sa zasmial.

„Nemusíš chodiť preč," pokračoval, „Som rád za túto milú náhodu."

Cítila som, ako sa mi do líc hrnie červeň a radšej som sklopila pohľad k zemi.

„Eh... Nápodobne," zamumlala som a ešte predtým než som zdvihla hlavu, som sa zhlboka nadýchla. Potrebovala som čistú myseľ a vzduch... A oboch som teraz mala primálo. A stačili na to len jeho oči. Bohovia sú mi svedkami, že krajšie oči, som nikdy nevidela. Nádherné sivé oči, s červenými škvrnami. Jedinečné, jediné... Mohla by som sa do nich dívať donekonečna a nebála by som sa, že sa utopím. A ba, nech sa v nich aj utopím. Umriem šťastná.

„C-chodíte sem často?" opýtala som sa, aby som prerušila ticho, ktoré okolo nás vládlo.

„Dosť často," prisvedčil a obzrel sa. Konečne som sa mohla vymaniť z pút jeho pohľadu. Aspoň na pár minút.

„Čo Vás sem zaviedlo, Miaal?" opýtal sa ma a ja som sa zamračila.

„Raxchan," odpovedala som bez zaváhania, „Nechala som mu voľnú uzdu. Férske kone, sú veľmi bystré zvieratá. Aj keď tak nevyzerajú."

„Raxchan, je skutočne výnimočný," uznal a pousmial sa.

„Prekvapí Vás, Miaal, ak Vám poviem, že je môj?" spýtavo nadvihol jedno obočie. Prekvapene som zalapala po dychu. Jeho kôň? Raxchan?

„Prekvapí," vydýchla som, „Och, Bohovia... Prepáčte, ak by som to bola vedela, odmietla by som ho. Určite ste ho potreboval väčšmi, než ja," zalamovala som rukami.

„Neospravedlňujte sa, prosím. Cestou na obhliadku som sa dozvedel, že odchádzate. Preto som poprosil Naropa, aby Vám ponúkol môjho koňa. A tak trochu dúfal, že Vás Raxchan zavedie práve sem," priznal. Vyrazilo mi to dych.

„To od Vás bolo veľmi milé, naozaj. Ďakujem Vám," usmiala som sa.

„Hovorte mi Chetan. Iba Chetan," úsmev mi opätoval.

„Ďakujem, Chetan," povedala som znova a dotyčný prikývol.

„Už sa stmieva. Mali by sme sa vrátiť do hradu. Nechcem Vás strašiť, ale les je v noci nebezpeční," vyhlásil a ja som prikývla a ponáhľala sa k Raxchanovi, ktorý zvedavo zdvihol hlavu. Ale nepohol sa ani o krok. Opatrne som na neho nasadla a pevne v rukách zovrela uzdu. Chetan už dávno sedel v sedle a čakal na mňa.

„Môžeme?" opýtal sa ma a ja som súhlasne prikývla a nasledovala ho späť k hradu...

Ahoj!
Takže...
ĎAKUJEM ♥️ Za hlasy, komenty za čítanie. Ste úžasný. Bez vás, by tu tento príbeh nebol a ak by bol, nebol by príbehom, pretože príbeh, potrebuje čitateľov.
Túto kapitolu venujem WhoNeedsLove2004 a VictoryHaz.
Baby...
Len takto sa Vám viem poďakovať za tie nádherné komenty.
A Vám ostatným tiež. 🙂❤️❤️🙏🏻

S pozdravom Vaša Harley 🐺💙