Mesačný Kameň - Férska Kráľovná

Epilóg...

O osem rokov neskôr...

„Niariel Damon van Thorsen! Okamžite. Zlez. Dole!" kričala som na svojho osemročného syna, ktorý spokojne sedel na konári vysokého stromu, kým ja som umierala strachom dole na zemi. Najradšej by som sa vyšplhala za ním, ale Ijieury mi odporučil, aby som sa do pôrodu držala pri zemi. A to doslova.

„Niariel!" zakričala som. Hlas sa mi lámal. Bola som na pokraji nervového zrútenia. Ak sa mi narodí ešte jedno dieťa, s mojou povahou a túžbou po dobrodružstve, asi sa pôjdem rovno zahrabať do zeme.

„Veď už idem, mami," zamával na mňa môj syn a už liezol dole. Až keď sa jeho nohy dotkli zeme, uľahčene som si vydýchla. Kde je Miaal, keď ju najviac potrebujem? Zhlboka som sa nadýchla a zamračila sa. Chystala som sa Niariela poriadne pokarhať, keď som začula trepot krídel. Zdvihla som hlavu nahor a usmiala sa. Jace pristál pár metrov odo mňa a jeho kožené krídla, znova zmizli.

„Ocko!" skríkol Niariel, čím prilákal aj pozornosť svojej sestry Aiae, ktorá sa doteraz hrala s bábikami. Aspoň jedno bezproblémové dieťa. Do puberty. Aj keď som dúfala, že s Jaceovými povahovými črtami, to nebude žiadna katastrofa. Naše deti, si to nádherne podelili. Kým Niariel bol čistý Jace, moju tvrdohlavosť a akčnosť, nijako zaprieť nemohol. Aiae, to mala úplne naopak. Aj keď mala len šesť rokov, už teraz si vedela dupnúť rovnako ako Jace. Aiae sa postavila a spoločne so svojím bratom, bežala k Jaceovi. Pomaly som sa pohla k nim.

„Dúfam, že ste mamu poslúchali," povedal Jace a zadíval sa mojím smerom.

„Nialiel zlostil," povedala Aiae a zamračila sa na svojho brata.

„Len trochu," priznal sa Niariel.

„Hmm... To rozhodne mama. Ahoj, miláčik. Ako sa cítiš?" objal ma.

„Keď si tu ty, hneď mi je lepšie," pobozkala som ho.
Niariel a Aiae, to využili ako príležitosť k úteku.

„Nebežte ďaleko!" zakričala som, „Al! Dávaj na nich pozor!" prikázala som a veľký biely vlk, ktorý doteraz nerušene spal pod stromom, sa zobudil a pustil sa prenasledovať Niariela a Aiae.

„Sú akčný," skonštatoval Jace, s úsmevom na perách.

„A hlavne Niariel," súhlasila som.

„Ako to vyzerá s našimi potenciálnimi
dvojičkami?" opýtal sa ma.

„Sú v poriadku. Aj keď sa desím toho, že na nás budú dvaja. Už teraz mám problém s Niarielom," povzdychla som si.

„Večer sa s ním porozprávam," sľúbil mi.

„A ešte niekto chce, aby si sa s ním porozprával. Vieš kto to je?" zašepkala som. Jace sa uškrnul.

„Kto?"

„Ja. A to hneď potom, čo uložíme deti spať. Tento týždeň, si ma zanedbával," vytkla som mu.

„To ma mrzí."

„Viem," šepla som a obmotala mu ruky okolo krku, „Ešte uvidím, či ti to odpustím," dodala som a pobozkala ho. V diaľke som zatiaľ načúvala smiechu, našich detí...

A je to tu...
Koniec...
Čo hovoríte?
Chceli by ste bonusové kapitoly a moje "prvotné" nápady, ako to malo byť?
Píšte ♥️

S pozdravom Vaša Harley 🐺💙
P.S. Ešte poďakovanie...