Mesačný Kameň - Férska Kráľovná

13. Kapitola - Vopred napísaná budúcnosť...

„Výmena stráží?" opýtala som sa Jacea, keď vstúpil do izby a potichu za sebou zavrel dvere.

„Neviem o čom hovoríš," odpovedal a objal ma okolo pása. Chrbtom som sa oprela o jeho hruď a prestala svoju pozornosť venovať modrým ružiam, ktoré som doteraz aranžovala.

„Myslím si, že to veľmi dobre vieš. Poslal si napred špeha?" opýtala som sa a hlavou kývla na Ala, ktorý spal vedľa postele.

„Al sa vrátil? Nemal som ani najmenšie tušenie že je späť."

„Rovnako, ako si nemal ani najmenšie tušenie o tom, že sa vrátila Miaal?" otočila som sa tvárou k nemu a spýtavo nadvihla jedno obočie. Jace sa tváril prekvapene.

„Miaal je na hrade?" opýtal sa ma. Prikývla som.

„Hmm. A ako som sa dozvedela od mojich milých priateliek, tak bola aj dole v podzemí. Tam, kde sa nachádzajú cely. A tam, kde je princ Cresen," zdôraznila som. Jace zamračil.

„Vedel som, že sa ti to nebude páčiť," zamrmlal si popod nos, „Plánoval som ti to povedať."

„Ale nie teraz. To sa všetko musím dozvedať od ostatných?" opýtala som sa.

„Prepáč. Voči Miaal, to rozhodne nebolo pekné. Ale... Rozhodla sa sama. Povedala mi, že je to to najmenej, čo môže spraviť, aby sa nám odvďačila. Keby si ju videla, bola by si na ňu hrdá. Aj Cresen bol prekvapený, keď ju uvidel. Zmenila sa... " oprel sa čelom o to moje a zhlboka sa nadýchol, „Rovnako ako aj ty. Ale stále si rovnako tvrdohlavá a nebojácna," šepol.

„A bude to len horšie a horšie. Si si istý, že si nechcel niekoho iného? Niekoho pokojnejšieho a poslušnejšieho?" podpichla som ho. Jace zavrčal.

„Ani náhodou. Opováž sa ešte niekedy niečo také povedať. Ani len zo srandy," upozornil ma.

„Ako si želáte, pane," zasmiala som sa a obkrútila mu ruky okolo krku.

„Ako si sa dnes mala?" opýtal sa ma, dívajúc sa mi priamo do očí.

„Dobre. Teda až na to ráno. To bolo trochu hektické," priznala som.

„A ty? Čo od teba chceli tvoji rodičia?" opýtala som sa.

„Bude ples," oznámil mi Jace a ja som spozornela, „Moja matka totiž plánuje oznámiť túto skvelú novinku celej krajine Methe," zamračil sa.

„Nie je to trochu priskoro?" opýtala som sa s jasnou obavou v hlase.

„Teda... Ja len, že..." pokračovala som, ale Jace ma umlčal.

„Rozumiem tvojim obavám, Saiorse. Sám si tým nie som celkom istý, ale... Som korunný princ a budúci kráľ Nandobe. Príchod nového člena do kráľovskej rodiny, ktorý bude mať našu krv a časom odo mňa prevezme korunu, je... Je to nesmierne dôležité. Nielen pre nás, ale aj pre našich budúcich poddaných," usmial sa a zastrčil mi neposlušný prameň vlasov za ucho.

„Ešte ani nie je na svete," šepla som,

„Jediné čo chcem je, aby bolo zdravé a šťastné. Nie, aby mu niekto dookola hovoril, aká veľká zodpovednosť mu leží na pleciach. To je to, čo chcem. Chcem mu dopriať detstvo, tak dlho, ako budem môcť."

V očiach ma začali páliť slzy.

„Saiorse," zašepkal Jace a pohladil ma po líci. Jeho dotyk ma čiastočne upokojil, „Bude dieťaťom tak dlho, ako to len bude možné. To ti sľubujem. Oboch vás ľúbim a nedovolím, aby sa vám niečo stalo. Už nie. Veríš mi, Saiorse? Veríš mi, že ochránim teba a aj naše nenarodené dieťa?" opýtal sa ma.

„Čo je toto, za hlúpu otázku?" zasmiala som sa cez slzy.

„Odpovedz mi, prosím," vyzval ma.

„Verím ti, Jace. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude," odpovedala som mu a Jace ma zľahka pobozkal.

„Dobre. Čo sa týka toho plesu, nebude hneď. Ani mama nesúhlasí s tým, aby sa konal okamžite, ale musí sa konať. Je to želanie mojich rodičov a rozkaz Rady. A tej... Tej sa nemôže vzoprieť ani môj otec," dodal a ja som prikývla.

„Čo bude ďalej?" opýtala som sa a Jace
sa na moment zamyslel.

„No... Zajtra navštívime mojich rodičov. Obaja. Moja mama sa už nevie dočkať, kedy ťa uvidí. A ja zatiaľ s otcom vymyslím, ako zadržať Radu a ples. Čo najdlhšie to bude možné. Keby sa niečo dialo, moja mama ti bude po ruke a pomôže ti. Aj ona si tým prešla. A potom, ťa budem istý čas rozmaznávať a zahŕnať mojou prítomnosťou. Ak ju, prirodzene, dokážeš aj naďalej znášať," pousmial sa.

„To znie... Celkom sľubne. Ale nikdy som nepovedala, že mi tvoja prítomnosť vadí," namietla som.

„Musím uznať, že sa držíš. Ale tvoje oči
ma poslali do horúcich pekiel už niekoľkokrát," zasmial sa. Šokovane som pootvorila ústa, nevediac, čo mám povedať.

„P-prepáč," začervenala som sa a sklopila pohľad k zemi.

„To je v poriadku. Ale bolo veľmi zaujímavé ťa sledovať. Teba a tvoju dilemu," znova sa zasmial. Tentoraz o niečo hlasnejšie, než predtým. Myslela som si, že sa od hanby prepadnem pod zem. Dúfala som, že som bola nenápadnejšia. Povzdychla som si a odhodlala sa mu pozrieť mu očí.

„Som rada, že som ťa pobavila. Vieš, nie je to príjemné, keď si mi neustále za pätami. A hlavne ráno," dodala som a zamračila sa. Naozaj som si želala, aby som ho z mojich ranných rituálov, mohla vynechať.

„Ako si želáš," usmial sa na mňa, „Ale v ničom inom, ti už neustúpim," dodal.

„Ako prosím?" vyhŕkla som.

„Myslím to tak, že pri tebe niekto neustále bude. A nemusím to byť práve ja. Na hrade je kopec ľudí. A veľa z nich bude viac než ochotných, robiť ti garde. A práve teraz. Čo povieš?" opýtal sa ma.

„Cítim sa ako Zlatý slávik chytený v klietke. Ale nedá sa nič robiť. Si ešte viac tvrdohlavý ako ja a nech poviem čokoľvek, alebo spravím čokoľvek, svoj názor nezmeníš."

Rozhodla som sa mu urobiť po vôli. Nemala som náladu a ani chuť na ďalšiu zbytočnú hádku. Hádku, ktorá by končila jeho víťazstvom.

„A môžem chodiť von? Alebo mi určíš vychádzky?" nedalo mi to.

„Ale Al bude s tebou. A aspoň Alice. Mimochodom, ešte jedna vec, vyhýbaj sa jazdeniu na koni. Posledné čo chcem je, aby si spadla a ublížila si."

„Rozumiem. Žiadna jazda, žiadne pády, žiadna námaha. A aspoň dvaja dozorci. Prečo mi to potom pripomína väzenie, keď..." neodpovedala som, pretože ma umlčal bozkom. Bozkom, ktorý mi z hlavy vymazal všetky slová...