Mesačný Kameň - Férska Kráľovná

11. Kapitola - Útek od smrti...

Po chrbte mi prebehol mráz.

„Stratená mágia... Mágia života a smrti. Mágia ničenia... Má veľa mien. Používajú ju démoni, ale aj anjeli. Mnohí ju považujú za mágiu Znovuzrodenia, ale... Ale aj znovuzrodenie, má svoju cenu. Táto mágia, udržuje kolobeh života. Alebo ho aspoň udržovala. Keď ešte na tróne sedel môj dedo, Maepi Favre, Nočný dvor bol plný férov, ktorý ju ovládali. A ak nie, učili sa ju. Féri, ktorý túto mágiu nemali v krvi, platili za každé kúzlo obrovskou bolesťou. Niektorí sa dokonca zbláznili. Tvrdili, že vidia démonov... Vraveli, že si po nich ide Smrť. Umierali mladý, pretože vyhoreli. Ich mágia presiahla limit. Keď na trón zasadol môj otec, dal zabiť všetkých, ktorí túto mágiu ovládali. Aj keď jemu samotnému kolovala krvou. Dal spáliť všetky knihy o Stratenej mágií a potajomky ma ju učil. Nikdy som ju ale nepoužil, nechcel som a ona... Zmizla. Ten kúsok, ktorý vo mne vytvoril môj otec, zmizol sám od seba. Ale féri aj naďalej túžili po Stratenej mágií. Ak sa môj otec dozvedel, že niekto o nej zbiera informácie, alebo ju praktizuje... Postaral sa o jeho smrť. Vyslal za dotyčným asasínov," odmlčal sa.

„Kedy Vás otec učil Stratenú mágiu?" opýtal sa Ijieury.

„Keď som mal desať rokov. Bol som dieťa," mávol rukou, „Stratená mágia, mi nemohla ublížiť."

„Deti... Ako na tom boli deti?" pokračoval v otázkach Ijieury.

„A ich matky?"

„Stratená mágia, sa ich netýkala. Ak bola žena tehotná, dieťa z nej čerpalo Stratenú mágiu a tak chránilo matku."

„A keď sa dieťa narodilo?"

Princ Cresen mykol plecami.

„Kto vie..." šepol a moje nite zareagovali. Zaťala som zuby a zatiahla za ne. Cela princa Cresena sa naplnila svetlom a jej obyvateľ vykríkol.

„Žiadne podrazy," zasyčala som. Princ Jace odstúpil od cely a zadíval sa na Ijieuryho. Ten mu pohľad opätoval. Netušila som, aký rozhovor medzi nimi prebieha, ale istotne bol veľmi dôležitý.

„Ste v poriadku, princ Jace?" opýtala som sa.

„Som v poriadku. Jeho tieň sa ma nestihol dotknúť," odvetil.

„Bude lepšie, ak odtiaľto odídeme," povedal Ijieury a pozoroval princa Cresena, ako sa snaží vstať zo zeme,

„Tieto informácie mi bohato stačia."

„Súhlasím. Uvidíme sa v súdny deň, Cresen."

Odpoveďou nám bolo tlmené zavrčanie. Otočili sme sa a vybrali k schodom, vedúcim z podzemia...

👑🖤🖤🖤🖤👑

Pohľad Saiorse van Thorsenovej...

Sedela som na posteli a potláčala nutkanie zvracať.

„Len to nie," zamrmlala som si sama pre seba. Prečo za ním šiel? Prečo šiel za Cresenom? A práve s Miaal? Hlava sa mi mierne krútila. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa upokojiť. Stres mi teraz rozhodne nepomôže. Dvere na izbe sa otvorili a dnu vošiel Jace. Bleskovo som vyskočila na nohy a rozbehla sa priamo do jeho roztvorenej náruče.

„Som taká šťastná, že si v poriadku," vydýchla som si.

„Cresen toho teraz veľa nezmôže. Len sedieť a čakať. A skúsiť niekoho zmanipulovať, čo sa mu rozhodne nepodarí. Len tiene sú mu teraz jedinou spoločnosťou," povedal Jace.

„Ale stále je nebezpečný," trvala som na svojom.

„To je," súhlasil Jace. Odtiahla som sa od neho a podišla ku stoličke, na ktorú som sa pomaly posadila.

„Si v poriadku?" opýtal sa ma Jace a ja som pokrútila hlavou. Žalúdok mi spravil nepríjemný kotrmelec.

„Necítim sa najlepšie," priznala som.

„Ako dlho to už trvá?" spozornel a skúmavo si ma obzrel. Zamračila som sa.

„Asi tri dni?"

„Asi tri dni? Nie si si istá, Saiorse?" podišiel ku mne a zadíval sa mi priamo do očí, „Musím presne vedieť, ako dlho sa takto cítiš, nie odhadom."

„Deje sa niečo, Jace? Niečo, čo by som mala vedieť?" opýtala som sa ho a nasucho prehltla.

„To závisí od tvojej odpovede," odvetil. Povzdychla som si. Nepáčilo sa mi to.

„Prečo sa všetko, čo sa týka a deje okolo mňa, dozvedám ako posledná? Nie je to irónia?" zamrmlala som si popod nos a zhlboka sa nadýchla.

„Koľko dní, Saiorse?" opýtal sa Jace znova po chvíli ticha.

„A je to vôbec dôležité?" zavrčala som.

„Je to dôležité, Saiorse. Je to pekelne
dôležité," zamračil sa Jace.

„Fajn. Tri dni. Trvá to presne tri dni," hlesla som.

„Takže je to pravda," Jace sa posadil na posteľ a hlavu si vložil do dlaní.

„Jace?" postavila som sa a prešla k nemu. Ani sa nepohol. Vyzeral, akoby ani nedýchal. Prstami som mu vkĺzla do vlasov a začala sa s nimi hrať.

„Jace," znova som ho oslovila a snažila sa odtiahnuť mu jednu ruku z tváre, „Jace. Rozprávaj sa so mnou," vyzvala som ho. Odpoveďou mi bolo ticho. Začínala som sa báť.

„Jace?" zatriasla som ním, hlas sa mi triasol.

„Prosím," zašepkala som. Myslela som si, že sa zbláznim. Jace si nakoniec stiahol ruky z tváre a zadíval sa mi do očí. Toto bolo hádam prvýkrát, čo som z jeho očí nevedela nič vyčítať. Miešalo sa v nich toľko rôznych emócií...

„Je to pravda," zopakoval a chytil ma za ruku.

„Čo je pravda, Ja..." nestihla som dopovedať, pretože ma stiahol k sebe a objal ma okolo pásu. Zvískla som a ruky mu položila na ramená, aby som si udržala akú-takú rovnováhu.

„Jace, čo je pravda?" zopakovala som nástojčivejšie. Začínala som sa cítiť nepríjemne.

„Nemohol som tomu uveriť. Ani Ijieury, si nebol celkom istý. Museli sme ísť za Cresenom. Museli sme vedieť odpovede na naše otázky. A teraz... Teraz to dáva zmysel. V ten deň, keď sa naše puto skoro pretrhlo, keď som ťa mohol stratiť. Navždy..." hovoril, ale ja som nerozumela ničomu, čo mi vravel. Jemu to dávalo zmysel, mne nie... Bola som zmätená. Jace sa na mňa zadíval a v sivo-modrých očiach sa mu zaleskli slzy.

„Jace..." hlas sa mi zlomil. Dýchanie bolo odrazu tou najťažšou činnosťou na svete.

„Saiorse," šepol Jace a postavil sa, aby ma mohol pobozkať.

„Som taký šťastný," povedal a ja som sa zasmiala.

„Ak mi povieš prečo, možno sa budem tešiť s tebou," podpichla som ho.

„Myslel som si, že si už na to prišla."

„Som príliš vystresovaná na to, aby som premýšľala. Povieš mi, čo sa deje a prečo si taký... Rozcítený? Nerozumiem ti. V jednej sekunde ma desíš a v tej druhej mätieš. Úprimne? Neviem, čo si mám myslieť." Jace sa usmial.

„Nič zlé, princezná. Len to, že nás bude o jedného viac."

Ahoj!
Ako sa Vám páči koniec? Čakali ste to? 🙂

S pozdravom Vaša Harley 💙🐺